Myšlienky:

       „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým...“ (Jn 17, 15).
       „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt 9, 12).
      „Zachraňujte duše, ktoré ako hustý dážď padajú do zatratenia!“ (Panna Mária, Fatima 1917).
      „Keď nás niekto volá na pomoc, tak určite verí, že máme moc zasiahnuť...“ (sv. Františka Rímska; porov.: L. Padovese: Dialógy svätých z mramoru, s. 13).
      „Všetci členovia Cirkvi, vrátane jej služobníkov, musia uznávať, že sú hriešnikmi. Vo všetkých je ešte pomiešaný – a to až do skončenia čias – kúkoľ hriechu s dobrým semenom evanjelia. Cirkev teda zhromažďuje hriešnikov, ku ktorým už prišla Kristova spása, ale sú ešte stále na ceste posväcovania“ (KKC 827).
      „Ver vo mňa a dúfaj v moje milosrdenstvo“ (NK III., 30, 17).
      „Nie je a nemôže byť takého hriechu na zemi, ktorý by Boh neodpustil človekovi, ktorý sa úprimne kajá“ (F. M. Dostojevský: Bratia Karamazovi ).
      „Podľa sv. Augustína nemá človek nič svoje okrem hriechu. Bez Božej pomoci by sme si nedokázali nič dobré ani pomyslieť, nieto ešte vykonať“ (T. Špidlík: Pramene svetla, s. 73).
       „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13).
      „Aby človek poznal, čo skutočne zmôže, musí mať svoj hriech stále pred sebou (Ž 50, 5)“ – (T. Špidlík: Pramene svetla, s. 365).

      Príklady:

      „Blahoslavený biskup Hopko je povýšený k verejnej úcte na oltári v našej miestnej cirkvi. V ňom máme zástancu, ktorý u Boha oroduje za nás a vyprosuje nám nové milosti, pomoc, posilu“ (M. Hromník: Blahoslavený biskup Vasil, s. 50).

      „My nič nemáme svoje, všetko je Božím darom, a preto nikdy na nič nebuďme hrdí, lebo nič nie je naše. Jedine hriechy sú naším majetkom, a na to už nikto nemá byť pyšný...“ (List č. 7; F. D.: Da vsi jedino budut, s. 37).

      „Poďte, blaženého Vasiľa oslávme – on je vzorom dobročinnosti, obetavosti a trpezlivosti, - vyprosuje nám odpustenie hriechov, - za nás dvíha svojej ruky k najvyššiemu, - aby sme milovali aj nepriateľov – a všetci jedno boli“ (Moleben).

      „Ježišu, buď milosrdný k hriešnikom! A koľko je ich na svete! Buď k nim milosrdný. Buď milosrdný k mojim príbuzným, medzi ktorými sú aj takí, ktorí Ti neslúžia, neuznávajú Ťa za svojho Spasiteľa, nezaujímajú sa o teba. Buď k nim milosrdný. Buď milosrdný k mnohým, čo zanechali pravú vieru, aby mali dosť času vrátiť sa späť. Buď milosrdný k pohanom..., aby sa našli ľudia, ktorí im otvoria oči, a tak poznajúc svoj omyl prijali pravdu...“ (V. Hopko: Christos v nas ).

      Aplikácia:

      Televízny kazateľ biskup Fulton Sheen hovorí: „Začiatok obrátenia je začiatkom rozvoja, vzrastu. Byť hriešnikmi, to je naše nešťastie, ale byť si toho vedomí, to je naša nádej.“

      Každý hriešnik má svoju účasť na ukrižovaní Krista. Poľský básnik A. Mickiewicz básnicky to vyjadril takto: „Boh na nebesiach – ale v mojom srdci visí na kríži!“
      Je správne, ak si to uvedomujeme a snažíme sa o nápravu.

      O Mazarinovi, mocnom ministrovi Ľudovíta XIX. , sa hovorí, že prišla na neho smrť vo chvíli, keď hral karty. Najprv si myslel, že je to nevoľnosť a preto prikázal sluhovi, aby mu podoprel ruku a tak mohol hrať karty ďalej. Keď však mu z rúk karty vypadli a on klesol, zúfalo zvolal: „Moja úbohá duša, čo s tebou bude, kam teraz ideš?“
      Nikto z nás nie je pánom dnešného dňa!

      Keď sv. Severín (†482), ktorý hlásal kresťanstvo na území terajšieho Rakúska, videl blížiacu sa svoju smrť, napomínal: „Nezabudnite sa kajať, keď ste sa prv nebáli hrešiť. Chráňte sa hriechu!“

      V Hronského románe Jozef Mak sa opisuje scéna, ako sa jedného dňa Jozef Mak zaťal a odišiel od svojho chlebodarcu. Ten volal za ním: „Jožkóóó!“ Hora odpovedala, ale Jožko nie. Hora poslúchala zákony, ktoré jej Boh dal, ale človek, keďže je slobodný, môže aj Bohu neodpovedať.

      Keď sv. Ján Mária Vianney (1786-1859), ktorý skoro celý svoj kňazský život prežil v úzkom priestore v spovednici, raz spovedal veľmi zatvrdilého a ľahostajného hriešnika, rozplakal sa. Kajúcnik prerušil vyznanie a prekvapene sa pýtal: „Prečo plačete?“ – „Pretože neplačete vy“, dostal odpoveď od sv. Jána.

      V Pamätnej knihe Charitného domu v Dolnom Smokovci je zápis duchovných, ktorí si tam konali duchovnú obnovu: „Inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.“
      Tieto slová z Matúšovho evanjelia (2, 12) sú vystihnutím duchovnej obnovy, ktorú dostali, získali po dobre vykonaných exercíciách.

      Sv. Terézia z Lisieux (1873-1897), karmelitánka, pred svojou smrťou hovorila. „Až zomriem, budem na zem sypať dážď ruží.“ To znamená, že bude lepšie pomáhať ľuďom, než za života.

      Sv. Terézia z Lisieux (1873-1897), v autobiografii Dejiny duše, píše dojímavý príbeh:
      „Počula som, že akýsi veľký zločinec“ – volal sa Pranzini – „bol odsúdený na smrť. Bol zatvrdilý, nekajal sa, a bolo sa treba obávať, že sa dostane do večného zatratenia. Chcela som zamedziť toto posledné a nenapraviteľné nešťastie.“ Terézia sa vrúcne modlila a prosila Boha, aby jej tentoraz dal nejaké zvláštne znamenie, že ju vyslyší, veď Pranzini je prvý človek - hriešnik, ktorého chce svojimi modlitbami zachrániť.
      A Pán Boh ju vypočul. „Deň po Pranziniho smrti“ – pokračuje ďalej Terézia, - „rýchlo som otvorila denník La Croix, a čo vidím? Slzy prezradili moje pohnutie, takže som musela odísť. Pranzini, písali noviny, išiel na popravisko bez spovede, bez rozhrešenia, nekajúcne. Kati ho už vliekli, aby vykonali rozsudok smrti. Tu sa Pranzini rýchlo obrátil, chytil kríž, čo mal v rukách kňaz, ktorý ho i proti jeho vôli sprevádzal na popravisko a tri razy pobozkal sväté rany Spasiteľove.“
      Nesporný znak pokánia a Boh bezpochyby aj tohto kajúcnika prijal na milosť. Iste aj na prosby sv. Terézie.

      Sv. Dominik (1175-1221), kňaz a zakladateľ rehole dominikánov, pre Cirkev urobil veľa, nielen sám, ale aj cez svoju rehoľu. Keď zomieral, členom rehole, ktorí nad ním plakali, povedal: „Neplačte, milí moji synovia, pretože tam, kde idem, budem pre vás užitočnejší.“

      Misionár P. Ábel spomína, že ho raz prosila istá matka, aby vhodným spôsobom zapôsobil na jej nešťastnú dcéru. Bola vydatá, ale s mužom nežila. Opustila modlitbu, sviatosti a vôbec vieru v Boha. Raz viedla jeho cesta okolo, zašiel k nej a snažil sa ju priviesť k myšlienke na obrátenie. Márne. Pri odchode jej povedal: „Majte sa dobre, ale pamätajte: Boh vás raz dostane, buď ako milosrdný Spasiteľ, alebo ako hrozný Sudca.“
       O pol druha roka jej matka mu písala, že dcéra sa obrátila. Príčinou toho boli práve tie slová, ktoré ju stále trápili. Rozhodla sa, že predsa je len lepšie padnúť do rúk milosrdného Spasiteľa, než do rúk hrozného Sudcu.

      V nemocnici ležal na smrť chorý. 50 rokov sa nespovedal. Márna bola reč kňaza. Konečne mu povedal:
      „Či ste neboli šťastný v deň prvého sv. prijímania?“
      Chorý naraz ostal ticho. Oči mu podbehli slzami. Šťastie prvého sv. prijímania vynorilo sa mu v duši. A hneď povedal: „Chcem sa vyspovedať, pomáhajte mi!“
      Blažený je človek, keď sa vracia k Bohu!

      Dňa 7. januára 1980 Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil väznicu pre maloletých v Casa del Marmo v Ríme a zotrval s nimi niekoľko hodín. Po rozhovore jeden z nich objal Svätého Otca a povedal: „Vaša milosť, požehnajte mi, za dva dni mám proces.“