Myšlienky:
„A keď sa štyridsať dní a štyridsať
nocí postil, napokon vyhladol. Tu prišiel pokušiteľ...“ (Mt 4, 2-3).
„Potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami,
iní zauškovali...“ (Mt 26, 67).
„Moje okovy sa stali známymi v
Kristovi v celom pretóriu a medzi všetkými ostatnými a mnohí z bratov v Pánovi,
posmelení mojimi okovami, oveľa odvážnejšie, bez strachu hlásajú slovo...
A ja sa tomu teším a budem tešiť, lebo viem, že mi to bude slúžiť na spásu
pre vašu modlitbu a pomoc Ducha Ježiša Krista“ (Flp 1, 13-14; 18-19).
„Veď on sa pre Kristovo dielo priblížil
až k smrti a svoj život vystavil nebezpečenstvu, aby doplnil to, čo chýbalo
vašej službe voči mne“ (Epafrodita, Pavlov spolupracovník – Flp 2,
30).
„A predsa ste dobre urobili, že ste
mi prejavili účasť v mojom súžení“ (Flp 4, 14).
„Kto vie lepšie trpieť, bude mať viac
pokoja, lebo taký človek je víťazom nad sebou a pánom sveta, priateľom
Kristovým a dedičom neba“ (NK II., 3, 19).
„Svätí a priatelia Kristovi slúžili Pánovi
o hlade a smäde, v zime a v nahote prácou a únavou, bdením a pôstom,
modlitbami a svätým rozjímaním, za prenasledovania a mnohých nadávok“ (NK
I., 18, 3).
„Celý život Spasiteľa bol kríž, taký
musí byť aj život jeho nasledovníkov. Bolo by však mylné považovať kríž
za nešťastie. Boh je šťastie. Ak rastie v nás jeho obraz, zväčšuje sa,
ako vraví sv. Gregor Nyssenský, i naša blaženosť. Je to šťastie, aké
svet dať nemôže...“ (T. Špidlík: Pramene svetla, s. 57).
„Podľa V. Soloviova je hlavným predmetom
kresťanskej nádeje vzkriesenie z mŕtvych. Iba to dáva skutočný zmysel práci
a obetiam tohto života“ (T. Špidlík: Pramene svetla, s. 55).
„V našej dobe Boh často, veľmi často
hovorí k ľuďom «utrpením»“, píše Richard Gräf vo svojej knihe Áno,
Otče (s. 74). Aké bolo utrpenie nášho biskupa-mučeníka, blahoslaveného
Vasiľa?
Príklady:
„Otec biskup vyrastal ako sirota najprv
pod opaterou starých rodičov a neskôr u svojho strýka kňaza Demetera
Petrenka. Dobrotivý Boh ho vyslal na túto tŕnistú životnú cestu, aby ako
drahocenné zlato, ktoré sa čistí ohňom, aj jeho očistil od všetkých
nedokonalostí spasiteľným utrpením. Utrpenie sa vlastne stalo sprievodcom
jeho života od útleho detstva“ (P. Borza: Blahoslavený Vasiľ Hopko..., s.
33).
V deň jeho biskupskej vysviacky – 11. mája
1947 – sa k blahoželaniam „pripojili aj veriaci z Blažova, kde vyrastal.
Spolu so svojím duchovným otcom Mikulášom Rojkovičom mu ako dar priniesli nádherný,
veľký a ťažký medený kríž. Otec biskup ThDr. V. Hopko sa pri pohľade naň
oprel o plecia svojho strýka otca Demetera Petrenka a usedavo sa rozplakal. Na
udivené napomenutie, že sa predsa má radovať, a nie plakať, odpovedal: «Plačem,
lebo tento kríž mi bude pripomínať moje utrpenia v biskupskej službe»“
(P. Borza: Blahoslavený Vasiľ Hopko..., s. 59).
„Väznili ho v Ruzyni, Ilave, Leopoldove a
Valdiciach. Takmer 23 ráz ho premiestňovali do rôznych väzení, kde vykonával
najrozličnejšie práce: zhotovoval špendlíky, šil matrace, plátal vrecia
na múku, robil povrazy, brúsil kľúče. Okrem toho bol mučený rôznymi väzenskými
metódami. Mučili ho a správali sa k nemu tak, akoby ani nebol človekom. V
Ruzini pri Prahe strávil na samotke 122 dní. V cele smel iba chodiť a sadnúť
si mohol iba k jedlu. V noci ho budili a reflektorom mu svietili priamo do očí,
alebo nečakane obliali studenou vodou. Na povel musel robiť drepy. Nohy mal
opuchnuté ako kláty, ktoré ho veľmi boleli. Keď odpadol, dozorca otvoril
dvere a začal do neho kopať a biť ho“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s.
14).
„Každý deň si však mučitelia
vymysleli iný druh týrania. Zaobchádzali s ním horšie ako s najväčším
vrahom. Neskôr o tom hovorieval: «To, čo som prežil, neželám nikomu na
svete.» Svoje utrpenie sám označil ako vysokú školu pokory, ktorá naučí
človeka trpieť, pracovať, slúžiť a mlčať“ (F. D.: Da vsi jedino
budut, s. 14).
„Je hrozné predstaviť si, že ho
zapriahli, aby oral pôdu...“, spomína jeho bratranec Michal Hopko (porov.:
Časopis Život, 2003, č. 38, s. 36).
Muselo to byť veľké poníženie!
„Dlhé roky väzenia a spôsob, ako s ním
zaobchádzali, zanechali stopy na jeho zdraví. Ochorel na astmu a cukrovku,
trpel aj nervovými depresiami. Z telesného i psychického vyčerpania mával
vidiny, na stenách svojej cely videl nebohú mamu, ktorá zomrela a on jej
nemohol prísť na pohreb...“ (P. Borza: Blahoslavený Vasiľ Hopko..., s.
68).
„Príklad hlbokej viery, modlitby,
obetovaného utrpenia, pokory a služby biskupa Hopku ostáva pre nás výzvou,
aby sme ho nasledovali“ (M. Hromník: Blahoslavený Vasil Hopko, s.
51).
„Obaja (Vasiľ Hopko a Zdenka Schelingová)
boli podrobení nespravodlivému súdnemu procesu a rozsudku, mučeniu, ponižovaniu,
samote a smrti. Kríž sa im stal cestou k životu, prameňom sily a nádeje, skúškou
lásky k Bohu a blížnemu“ (Svätý Otec Ján Pavol II., Bratislava, 14.
septembra 2003).
„Prísny k sebe nedbal si na bolesti, -
ani na mnohé a ťažké choroby. – Vo svojom utrpení si sa modlil. – Nauč
aj nás slúžiť a mlčať, - dobre robiť a nič za to nečakať. – Ako
pastier veď nás po cestách spravodlivosti“ (Moleben k bl. V. Hopkovi).
Aplikácia:
Sv. Gertrúda (†659) viedla veľmi prísny
život. Keď jej hovorili, aby k sebe nebola taká prísna, odpovedala: „Náš
čas je krátky deň, plný práce a utrpenia. Čím ťažším je ten deň, tým
väčšiu a bohatšiu náhradu dostaneme vo večnosti.“
Sv. Trofim (sviatok 19. september), žijúci
v pisidskej Antiochii, bol odsúdený do väzenia, kde ho navštevoval Dorimedon.
Trofima najprv oslepili, potom ich oboch sťali mečom. Vo väzení s nimi bol
aj Sabacius, ktorý sa pri strašnom mučení rozplakal. Sudca dúfajúc, že ho
obmäkčí, spýtal sa: Prečo plačeš? Sabacius odpovedal: Len telo plače, duša
nie! – A v strašnom telesnom utrpení zomrel (r. 280).
Sv. Mária Magdaléna de’ Pazzi
(1566-1607), panna, nechcela zomrieť, priala si tu zostať, lebo – ako
hovorila – v nebi už nemožno trpieť.
Ak je to tak, využime všetky mysliteľné
príležitosti k utrpeniu.
Sv. Gertrúda Helftská (1256-1302), rehoľníčka,
sa pýtala Pána, čo by mu mohla a mala obetovať, aby sa mu čo najviac zaľúbila.
Pán jej odpovedal: „Dcéra moja, nič milšieho mi nemôžeš obetovať, ako
keď trpezlivo znesieš všetky súženia, ktoré ti pošlem.“
Škoda, že ľudia nepoznajú cenu utrpenia,
znášaného z lásky k Bohu.
Keď nad rodiskom sv. Don Boska (1815-1888)
znieslo sa krupobitie a zničilo úrodu po viniciach, jeho matka svojim trom deťom
povedala: „Deti, pokorme svoje hlavy! Dobrý Pán Boh nám dal pekné hrozno a
nám ho aj vzal. On je Pánom všetkého. Pre nás je to skúška, pre hriešnikov
trest.“
Sv. Ján Nepomucký Neumann (1811-1860),
biskup, cestoval raz na lodi a zaspal. Nejakí chlapci mu kriedou namaľovali na
chrbát plno krížikov. Keď sa prebudil, ktosi ho upozornil a chcel ho očistiť.
„Nie je treba – odpovedal. Časom tieto kríže zmiznú samé.“
Vo svojom biskupskom hesla mal uložené
slová: „Utrpenie Kristovo, posilni ma!“
Maďarský Pásztor Ferenc píše, že vošiel
raz do kostola, keď slúžil sv. liturgiu práve jeho spolužiak, s ktorým
spolu kľačali kedysi pri oltári ako miništranti. Po maturite sa ich cesty
rozišli. On stratil vieru a jeho spolužiak sa stal kňazom. A teraz ho vidí
pri oltári a píše o ňom: „Je to človek, ale zdá sa, akoby bol veľkým
krížom. Človek, čo zrástol s krížom. Alebo kríž, čo prirástol k človekovi.
Aj teraz ho mám pred sebou. Ruky má roztiahnuté ako Ukrižovaný a na chrbte
má veľký, kovovými nitkami vyšitý kríž. Ako len zrástol s krížom.“
Vo francúzskom meste Gent sa v júni roku
1924 konal veľkolepý pohreb. Koho pochovávali, kto zomrel? Mladý kňaz,
Eduard Poppe, kňaz, ktorý miloval svoju prácu, ale ktorý si omnoho viac
cenil utrpenie a kríž. Svoj život definoval ako skok ku krížu a svoje životné
poslanie zhrnul takto: „Mojím poslaním je utrpenie.“
Tento Pánov služobník dobre pochopil
Kristovo napomenutie: „Kto na tomto svete nenávidí svoj život, zachová si
ho pre život večný.“
Kresťan v bolesti nachádza silu k životu.
P. Delp, odsúdený nacistami k smrti, napísal na rozlúčku tieto slová:
„Nechcem sa tešiť znižovaním pozemských hodnôt života. Rád by som ešte
žil, rád by som ďalej tvoril a hlásal mnoho nových slov a hodnôt, ktoré
som až teraz objavil. Dopadlo to inak. Bože, daj silu, aby som vydržal...“
Českobudějovický biskup ThDr. Josef
Hlouch vo svojej populárnej Minútočke pripomína: „Koľko krížov
mohlo stratiť svoju tvrdosť a ťarchu, ak by človek vedel kam s tým krížom
má ísť.“
A mal pravdu. Veriaci človek oveľa ľahšie
znáša bolesti, než neveriaci. Pohľad na Kristov kríž je najpresvedčivejšou
školou trpezlivosti, sebazaprenia, statočnosti a lásky.
V Landbergu, v jednom chráme je obraz, na
ktorom je namaľovaný sv. František Xaverský, ako stojí a z neba na neho
padajú kríže v takom množstve, že sa nám zdá, akoby ho chceli pritlačiť.
To sa len zdá, pretože ako vieme, svätec už za svojho života robil zázraky.
Kresťan pozná odpoveď na otázku, prečo
na tomto svete musí každý trpieť. Ukrižovaný Spasiteľ dáva trpiacim aj
na túto otázku uspokojujúcu odpoveď.
V Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne sa nachádza
obraz Posledného súdu. Maliar Michelangelo chcel vyjadriť okamžik zdesenia a
hrôzy, až sa ukáže Sudca. V skupine ľudí apoštol drží svoju kožu v rukách
– sv. Bartolomej, ktorý zomrel mučeníckou smrťou, keď mu stiahli za živa
kožu z tela. Ukazujúc ju Sudcovi, akoby hovoril: „Pozri, Kriste, ako si ma
skúšal a poznal. A že som v skúške obstal, zmiluj sa nado mnou.“
Na koži, ktorú drží apoštol v rukách,
znázornil maliar sám seba. Ukazuje tým Sudcovi vlastnú životnú ťažkú skúšku.
A hovorí všetkým: Kto je medzi nami, koho by v živote nestretla nejaká skúška?
V policajnej väznici v Rio de Janeiro, do
ktorej na jednu noc zatvárajú asociálne živly pochytané na ulici, namaľoval
na stenu nejaký umelec, ktorý sa ocitol pod kolesami osudu, zuhoľnatenými zápalkami
obraz Ukrižovaného a dole napísal slová: Verím v svetlo, i keď nesvieti; dúfam
v lásku, i keď ma sklamala; dôverujem v Boha, i keď ho nevidím.
Milióny ľudí sa denne modlí Otče náš,
aj keď si neuvedomujú, že Boh sa stal Otcom až skrz Ježišov kríž...
Za každým osudom, utrpením stojí kríž...
Veľmi krásne sú slová, ktoré povedal Ježiš
sv. Margite Márii Alacoque (1647-1690): „Prijmi kríž, najdrahšiu záruku lásky,
akú len v tomto živote môžeme niekomu udeliť.“
Sv. Vincent de Paul (1581-1660), zakladateľ
charitatívnych diel, napísal: „Duša, ktorá netrpí, má to považovať za
znamenie, že je vo veľkej nemilosti u Boha.“
Spoločnosť alebo osoba, ktorá netrpí a
ktorej celý svet tlieska, stojí blízko záhuby.