Myšlienky:

       „Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoji“ (Mk 9, 50).
       „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam...“ (Jn 14, 27).
       „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my“ (Jn 17, 11).
       „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja...“ (Jn 17, 24).
       „Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja... (Ef 4, 2-3).
      „Zachovaj najprv seba v pokoji, a potom budeš môcť aj iných privádzať k pokoju“ (NK II., 3, 1).
      „Dobrý, pokojamilovný človek obracia všetko na dobré“ (NK II., 3, 4).
      „Túžba po obnovení jednoty všetkých kresťanov je Kristov dar a výzva Ducha Svätého“ (KKC 820).
      „«Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, a to tak veriacich, ako aj pastierov». Ale treba si uvedomiť, «že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti». Preto celú svoju nádej vkladáme «do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého»“ (KKC 822).

      Príklady:

      „Životným presvedčením biskupa Hopku bolo, že Kristus žije vo svojej Cirkvi. Nevnímal ju iba inštitucionálne, ale predovšetkým ako úžasný duchovný priestor – domov, kde sa možno dennodenne stretávať so živým zmŕtvychvstalým Ježišom Kristom. Vzťah k Cirkvi dokumentuje napríklad jeho kniha Greko-katoličeskaja cerkov, v ktorej opisuje svoju lásku k jednote Cirkvi. Do tejto jednoty neodmysliteľne patrí gréckokatolícka cirkev“ (G. Paľa: „Aby všetci jedno boli“ . In: Prešovský večerník – Magazín na víkend, 12.09.2003, s. 6-7).

      Obec Hrabské bola po prvej svetovej vojne pre známe náboženské nepokoje veľmi rozdelená (porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 20). Vladyka Vasiľ, po tom, čo bol vysvätený na biskupa (11. mája 1947), napísal svojim rodákom list. O. i. píše:
      „Bratia a sestry! Píšem Vám, starému Hrabskému i novému Hrabskému, na pamiatku toho, že z vašich radov vyšiel nový vladyka. Pán Boh uznal Hrabské za hodné toho, aby z neho bol vysvätený biskup. Na túto pamiatku si všetci podajte ruky a žili tak, ako žili Vaši predkovia; žili v pokoji, v jednote... Aby ste poslúchali svojho duchovného otca, ako poslúchali starí Hrabčania, aby ste všetci šliapali jednu cestu do jednej cerkvi, do našej cerkvi, lebo tá je naša, ktorá je oddávna, ktorá stojí uprostred obce...“
      Aj z toho listu (s dátumom 22. mája 1947) je vidieť, ako veľmi otcovi biskupovi Vasiľovi ležala na srdci jednota jeho rodnej obce. Veril že sa zjednotia. „To by bol pre mňa najkrajší deň môjho života, ak by som sa dočkal toho, že moji Hrabčania sú všetci v jedinej spasiteľnej Cirkvi...“
      Možno aj toto bolo dôvodom, prečo si otec biskup Vasiľ vyvolil za svoje biskupské heslo Kristove slová: Da vsi jedino budut („Aby všetci boli jedno“ – Jn 17, 21). Cítiť to z obsahu listu, záverom ktorého píše:
      „Modlím sa za Vás a prosím Vás, aby ste poslúchali svojho biskupa... Je to hlas napomínajúci Vás... Kto vie, či Vás niekto ešte bude napomínať tak, ako Vás ja napomínam... Možno že to Pán Boh poslednýkrát Vás volá prostredníctvom mňa... Na tento úmysel sa modlite všetci... Na tento úmysel Vám dávam svoje arcipastierske požehnanie...“ (porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 26).

      „S veľkou pravdepodobnosťou slová Svätého písma, ktoré sú v nadpise článku, padli do sŕdc Hrabčanov a priniesli úrodu. Slová Božského Spasiteľa «aby všetci boli jedno» (Jn 17, 21), ktoré otec biskup Vasiľ Hopko mal za biskupské heslo, sa v rodnej obci biskupa naplnili. Hoci sa tejto chvíle nedožil tu na zemi, tento pre neho najkrajší dar mu jeho krajania môžu venovať k pripravovanému a očakávanému blahorečeniu“ (M. Zlacký: „A všetko, čo bolo kedysi napísané...“, Slovo, 2003, č. 5, s. 6-8).

      „Holovno je podivuhidne, jak Preosvjaščenyj horiv za ideal Christa «ščoby vsi odno buli». V tychto listach vidno joho veliku ľubov, terpelivisť i vytrivalisť v praci apoštolskij...“ (Z listu Mariána Potáša Fr. Dancákovi – Prešov 16.02.2003)
      
      V liste (č. 7), z dňa 2. júna 1966, v ktorom píše o veľkej svojej túžbe budúceho zjednotenia kresťanov, o. i. píše:
      „Je to želanie Krista Pána, aby všetci jedno boli. I za to budeme súdení, ako sme sa snažili splniť testament Krista Pána. Veď to povedal pred smrťou, a pred smrťou, keď človek vie o tom, to veľmi dôležité veci hovorí otec synom, a je to jeho posledná vôľa. Obe stránky sa budú zodpovedať za to, ako sa snažia splniť to...“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 40).

      Jednota medzi kresťanmi bola často ústrednou myšlienkou mnohých jeho listov. Tešil sa z každej dobrej správy a náznaku, ak niekto niečo urobil pre jednotu kresťanov. Tak napr. v liste (č. 10) z dňa 8. júna 1966 mi o. i. píše:
      „Tešte sa, že ste došli k tomu, že je to povinnosť každého východniara i západniara pracovať pre zjednotenie, a to nielen ústami, ale i modlitbou, i prácou i skutkami. Verba movent, ale exempla trahnut... (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 41).
      
      Otec biskup Vasiľ je autorom diela Grekokatoličeska cerkov 1646-1946 (Prešov 1946), v ktorej vyzdvihuje význam gréckokatolíkov, ktorých chápe ako tvorcov kultúrneho a náboženského mosta medzi Východom a Západom. K tejto knihe sa vracia v liste (č. 11), v ktorom v poznámke (P. S.) o. i. píše:
      „Ak už korešpondujeme, myslím, že by bolo dobre, aby ste si prečítali moju brožúrku o gréckokatolíckej cirkvi. Keď bolo 300. výročie užhorodskej únie, vtedy z vďačnosti za veľkú milosť, že sme sa mohli vrátiť späť k základu, k sv. Petrovi, napísal som ju podľa mojich slabých síl. Myslím, že nepoškodí, ak si ju prečítate. Snáď tam nenájdete nič nové, ale poznáte moju lásku k únii, k zjednoteniu. Keď som sa stal biskupom, vtedy podobne ako každý biskup si vyvolí heslo, aj ja som si ho vyvolil: Da vsi jedino budut. V tom duchu som pracoval, žil, a chcem aj v budúcnosti žiť a pracovať. Bol by som najšťastnejší, keby som sa dožil toho, že v Prešovskej eparchii nebude ani jedna fara i cerkov, ktorá by nepatrila pod Rím. Keď sa toho dožijem, potom spokojne by som zomrel...“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 44).

      Aplikácia:

      Na pokoji srdca veľa záleží.
      Túto skutočnosť a potrebu pochopil aj slávny hudobný skladateľ L. V. Beethoven keď napísal na titulnú stranu svojej knihy: „Prosím o vonkajší a vnútorný pokoj!“

      V knihe Žiadam odpoveď od Christiana Geisslera, je rozhovor dvoch hrdinov, v ktorom sa o. i. hovorí: „Ty ani ja nie sme vinní tým, čo sa napáchalo v minulosti, ale sme vinní za to, čo sa v budúcnosti urobí z toho, čo sa napáchalo.“

      V Írsku je známe turistické miesto, ktoré sa volá The meeting of the waters. Je to údolie, v ktorom sa dve rieky ako prudké bystriny vlievajú jedna do druhej. Z nich sa potom vytvorí jedna veľká, ale pokojne tečúca rieka.
      Také spojenie má nastať v Cirkvi. Taký pojem Cirkvi by veľmi prospel ekumenizmu.

      V jednej obci pod Tatrami sú dva chrámy. Katolícky a nekatolícky. Ten nekatolícky má nápis: Boh je Láska. To nie je nápis nekatolícky. Sú to slová zo Svätého písma, zo 4. kapitoly Prvého listu sv. apoštola Jána. Ale zamyslime sa: je možné, aby tento nápis na svoj chrám dali nekatolíci, keby túto myšlienku kresťania často opakovali a podľa nej žili? Došlo by vôbec v dejinách k porušeniu kresťanskej jednoty a vznikali by cirkevné obce nekatolícke, keby táto pravda bola viac prežívaná?

      O jednote v Cirkvi možno uviesť slová sv. Cypriána, ktoré vyjadrujú vieru a presvedčenie celej patristickej doby:
      „Táto sviatosť jednoty, toto spojivo nenarušiteľnej a dôslednej svornosti je v Evanjeliu symbolizované Kristovým „spodným odevom“, tunikou, ktorá bola nezošívaná, ale v celosti odvrchu utkaná (Jn 19, 23). Vojaci ju neroztrhli, ale hodili o ňu los, čia bude, koho Kristus zaodeje; víťazovi pripadne celá, nedelená, neroztrhnutá. Nemôže mať Kristov šat ten, ktorý trhá a rozdeľuje Božiu Cirkev“ (A. Hlinka: K širším obzorom ).

      Svetoobčan číslo jedna.
      Pod týmto nadpisom v časopise Filatelie (1981, č. 17), je nazývaný Garry Davis, ktorý chcel získať priaznivcov pre svoju ideu zjednotiť krajiny v jediný štát. K propagácii tejto idei vydal 21. marca 1981 dve „svetoznámky“ s hodnotami 1 mondo a 50 cendoj, ktoré by sa mali nalepiť vedľa normálnych národných známok.
      Jednota medzi ľuďmi, medzi kresťanmi – ako vidíme, leží mnohým na srdci.

      Brat Roger Schutz z Taizé vo svojom denníku napísal:
      „Moja sestra Ivona, ktorá sa vrátila z Konga, mi spomínala príbeh svojej dcérky Štepanky. Tá zistila, že v susednom dome býva štvorročný chlapec – černoch, ktorý musí byť celé dni bez rodičov. A stále preto plače.
      Po západe slnka, keď sa už blíži noc, ide Štepanka až na koniec záhrady. Ide k miestu, kde v múre, ktorý oddeľuje susednú záhradu, je otvor. Chlapec na druhej strane už na ňu čaká a otvorom si podajú ruky. Stoja tak nejakú dobu, bez jediného slova, pretože nepoznajú reč jeden druhého.“
      Z tohto príkladu možno aplikovať, že ak nie je v našej moci zbúrať múr, ktorý nás oddeľuje – v Cirkvi, medzi ľuďmi či národmi – počínajme si aspoň tak, ako tieto deti.