Myšlienky:
„Lebo ja vždy robím, čo sa páči
jemu“ (Jn 8, 29).
„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho,
ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34).
„A hoci bol Synom, z toho, čo
vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5, 8).
„Veľká vec je byť zaviazaný poslúchať,
žiť pod mocou predstaveného a vzdať sa svojho práva“ (NK I., 9, 1).
„Ak je tvoj názor správny a ty sa ho kvôli
Bohu predsa vzdáš a nasleduješ iný, budeš mať z toho väčší osoh“ (NK,
I., 9,10).
„Sväté písmo nám dáva za príklad
takejto poslušnosti Abraháma. Ale jej najdokonalejším uskutočnením je
Panna Mária“ (KKC 144).
„Predstavení zas, keďže sa budú
zodpovedať zo sebe zverených duší (porov.: Žid 13, 17), nech – vnímaví
pri plnení svojej funkcie voči Božej vôli – uplatňujú autoritu ako službu
bratom, aby im tak preukazovali lásku, akou ich miluje Boh. Nech spravujú
podriadených ako Božie deti, s úctou k ľudskej osobnosti, aby ich viedli k
dobrovoľnej podriadenosti“ (PC 14).
„Pán urobil z Petra viditeľný základ
svojej Cirkvi a odovzdal mu od nej kľúče. Biskup rímskej cirkvi, Petrov nástupca,
je «hlava kolégia biskupov, Kristov zástupca a pastier celej Cirkvi tu na
zemi»“ (KKC 936).
„Kto potupuje pápeža, zahynie“ (Francúzske
príslovie).
Príklady:
Biskup V. Hopko sa takto stáva pravou rukou
biskupa P. Gojdiča. „Podriadil sa všetkým nariadeniam sídelného episkopa,
na ich splnenie vynaložil všetky svoje sily a duševné dary, nasledoval ho dôstojne
a hrdinsky.“ (M. Potáš: Dar lásky, s. 108; porov.: F. D.: Da vsi
jedino budut, s. 12).
Obdivuhodná bola jeho láska k Svätému
Otcovi, k východnému obradu, k svojmu ľudu...“ (F. D.: Da vsi jedino
budut, s. 17).
„O Isuse, ale ja ne sam... ja člen Sv.
Materi Cerkvi. Isuse poblahoslovi Cerkov Svoju, poblahoslovi rabotu Sv. Otca
Papy Rimskoho, poblahoslovi rabotu vsich cerkovnych načalnikov, kardinalov,
patriarchov, archijepiskopov, jepiskopov, svjaščennikov... Pomoži našim
Archipastyrjam v našej Jeparchii, našemu svjaščenstvu, poblahoslovi našich
monachov, monachiň, bohoslovov, kandidatov monašestva, čtoby polučili
blahodať zvanija, poblahoslovi vsich virnikov našej Jeparchii doma i vo sviti...“
(V. Hopko: Christos v nas, s. 19-20).
„Obetoval sa z vernosti ku Kristovi a
Katolíckej cirkvi a prijal všetky väzby, fyzické i psychické utrpenia statočne,
s odvahou a pevnou vierou. Jeho prenasledovatelia boli poháňaní nenávisťou
ku katolíckej viere. Stal sa teda mučeníkom pre vieru, pretože obetoval svoj
život pre Krista a Cirkev...“ (F. Dancák – G. Paľa: Blahoslavený
biskup Vasiľ Hopko, s. 7).
Keď východ, tak nech je východ! A k východu
patrí „brada“. Ja sám by som bol šťastný, keby Svätý Otec rozkázal
aspoň nám biskupom nosiť bradu. Mal by som veľmi silnú bradu, a nehanbil by
som sa za bradu, lebo to by bolo z poslušnosti k Svätému Otcovi (F. D.: Da
vsi jedino budut, s. 32).
„Mám na mysli hlavne slávnych bratov zo
Solúna, svätých Cyrila a Metoda, apoštolov slovanských národov, ale aj
ostatných, ktorí preukázali svoje čnosti v obetavej službe Bohu a blížnym.
K nim teraz pribudnú biskup Vasiľ Hopko a rehoľná sestra Zdenka Schelingová,
ktorých v túto nedeľu s radosťou pripíšem do zoznamu blahoslavených. Všetci
zanechali plodné brázdy dobra v kultúre slovenskej spoločnosti. Dejiny tejto
zeme sa takto vo veľkej miere javia ako dejiny vernosti Kristovi a jeho
Cirkvi“ (Svätý Otec Ján Pavol II. – Príhovor po prílete na Slovensko,
11. september 2003).
„Biskup Vasiľ nikdy nezaprel svoju príslušnosť
ku Katolíckej cirkvi a vernosť pápežovi...“ (Svätý Otec Ján Pavol II.
– V homílii na beatifikačnej svätej liturgii v Bratislave-Petržalke, 14.
september 2003).
„Obdivuhodná bola tvoja oddanosť k Svätému
Otcovi, - k byzantskému obradu i k svojmu ľudu. - Bol si mužom modlitby. -
Dobrý boj si bojoval, vieru si zachoval. - Na tvoj príhovor naša cirkev
rozkvitla“ (Moleben k bl. V. Hopkovi).
Aplikácia:
Sv. Ignác z Loyoly (1491-1556) mal už vyše
šesťdesiat rokov, keď vyhlásil, že na jednoduchý pápežov pokyn išiel by
na palubu najbližšej galeje v Ostii, súc hotový odplaviť sa bez vesiel, bez
plachiet alebo potravín.
„Ale kde by bol v tom všetkom rozum?“
– spytoval sa ho ktosi. Dostalo sa mu skutočne vojenskej odpovede. „Múdrosť,
pane, je čnosť tých, ktorí rozkazujú, nie tých, čo poslúchajú!“
Áno, predstavený, ktorý dáva rozkazy,
musí mať vždy dôvody, prečo nám ich dáva... Nemusí vždy povedať, prečo
ich dáva.
Keď známy francúzsky kazateľ Bossuet
videl, ako je vo Francúzsku napádaná autorita pápeža, napísal: „Kto pohŕda
pápežom, pohŕda samým Kristom. Kto rešpektuje pápeža, rešpektuje Krista.
Inak by sme nemohli tvrdiť, že Cirkev je mystické Kristovo telo.“
Zbožný opát Ypericius považoval poslušnosť
za najhlavnejšiu, ba celú službu rehoľníka. Kto má poslušnosť, ten od
Boha obdrží všetko, čo od neho dôverne žiada, pretože i Kristus bol poslušný
a to až po smrť na kríži (porov.: Flp 2, 8).
Sv. Mikuláš de Flüe (1417-1487), pustovník,
sa vyhnal do samoty sám, zajatý láskou Boha. Žil dvadsať rokov v rozjímaní
a v úplnom pôste. Žil iba z Eucharistie.
Podobný život prekvapuje a ohromuje. Všetkých
sa ale dotýka jeho odpoveď biskupovi, ktorý ho prišiel vyšetrovať ohľadom
pôstu. „Ktorá čnosť je najväčšia a najviac sa páči Pánovi?“
„Poslušnosť“, odpovedal.
Len z poslušnosti zjedol potom kúsok
chleba a s veľkou námahou vypil trochu vína, načo ho biskup objal.
Opravdivý kresťan je ten, ktorý poslúcha.
Svätý Otec Pavol VI. si pri jednej
audiencii (05.10.1966) dal otázku: „Čo teraz potrebuje Cirkev?“ odpovedal:
„Cirkev potrebuje poslušnosť. A ešte viac ako vonkajšiu, trpnú poslušnosť;
potrebuje vnútorného a nenúteného ducha poslušnosti.“
Rehoľná sestra pracuje pre dobro charitného
domu 40 rokov. Zostarela tam a dúfala, že tam smie teraz za to aspoň zomrieť.
Tu príde mladšia sestra a prevezme si jej prácu. Pre tú prvú sestru príde
nariadenie, aby sa pobrala do domu odpočinku, do domu pre starých. V prvej chvíli
nastane prekvapenie, potom slzy. Potom si ale povie: áno!
Táto poslušnosť bola zlatým klincom do
jej životného diela rehoľnice.
Okolo jedného svätca – pustovníka,
zhromaždilo sa mnoho nábožných mládencov a prosili ho, aby im napísal rehoľné
pravidlá. Svätý zakladateľ vzal čistý hárok papiera a napísal krátke
slovo: „Poslušnosť.“
Poslušnosť je nielen základom, ale aj
korunou svätosti.
V roku 1835 ukončil teologické štúdia
nadaný bohoslovec, Ján Neuman z Prachatíc. Ukončil, ale nebol vysvätený na
kňaza, pretože biskup v Českých Budejoviciach nemal pre nového kňaza
miesto. Neuman si mohol pokojne povedať: Pane, ty si ma volal, ja som ťa poslúchol,
a keď nemôžem byť kňazom, nie je to moja vina. Pôjdem ako vychovávateľ
na nejaké šľachtické sídlo, pretože predpoklady k tomu mám a budem žiť
ako každý iný človek...
Lenže mladý bohoslovec príliš miloval
Krista, aby sa uspokojil s takým riešením. Dozvedel sa, že v Amerike je málo
kňazov. A tak s emigrantmi odišiel do USA. Tam bol vysvätený, a začal ako
potulný misionár s batohom na chrbte. Keď spoznal, že organizovaná práca
prináša väčšie plody, vstúpil do Rádu redemptoristov. Bol vymenovaný za
biskupa vo Filadelfii ako pomerne mladý. Pracoval nad svoje sily, budoval chrámy,
katedrálu, kázal, vizitoval. Keď 49-ročný klesol na ulici 5. januára 1860
a zomrel v dome, kde ho zaniesli, mohol povedať: „Pane, zostal som v tvojej láske.
Zachoval som tvoje prikázania a moja radosť sa naplnila...“