Myšlienky:
„Ježiš chodil po celej Galilei, učil
v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve...“ (Mt 4, 23).
„Keď vystúpil a videl veľký zástup,
zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým
veciam“ (Mk 6, 34).
„Len žite tak, aby to zodpovedalo
Kristovmu evanjeliu...“ (Flp 1, 27).
„Veď naša vlasť je v nebi“ (Flp
3, 20).
„Pri plnení svojej učiteľskej služby
nech hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je najvynikajúcejšia z prvoradých
povinností biskupa“ (CD 12).
„Medzi hlavnými povinnosťami biskupov
vyniká hlásanie evanjelia. Biskupi sú totiž vierozvestcami, ktorí privádzajú
ku Kristovi nových učeníkov, sú aj hodnovernými učiteľmi, obdarenými
Kristovou autoritou, ktorí hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ako ju treba
vyznávať a uplatňovať v živote...“ (LG 25).
„Biskupi so svojimi spolupracovníkmi kňazmi
«majú ako prvú úlohu hlásať všetkým Božie evanjelium» podľa Pánovho
príkazu...“ (KKC 888).
Príklady:
„V snahe zachrániť mládež pred nečinnosťou
a následným pádom v morálnom živote, zorganizoval Spolok gréckokatolíckych
študentov v Prahe, ktorý aj duchovne viedol. Krúžok sv. Anny združoval dievčatá
pracujúce v pražských domácnostiach a spĺňal podobný cieľ ako Spolok gréckokatolíckych
študentov. Pre pracujúcich mladých ľudí založil Zväz gréckokatolíckej
mládeže, aby sa morálne a národne nestratili...“ (P. Borza: Blahoslavený
Vasiľ Hopko..., s. 42).
„Bezhraničnú lásku k chudobným a
opusteným prejavil organizovaním charitatívnych štedrých a paschálnych
obedov pre biednych. Keď ministerstvo sociálnej starostlivosti zabezpečilo
priestory pre žobrákov, tak si k nim zariadil prístup, aby mohli zadosťučiniť
svojim kresťanským povinnostiam. Mnohí bezdomovci vďaka jeho dobrotivosti
dostali zadarmo lístky na obed a nocľahy. Veľkému počtu biednych pomohol nájsť
v meste prácu, a tým aj živobytie. Starostlivosť ho viedla k tým, ktorí sa
nachádzali v najväčšom duchovnom nebezpečenstve, napríklad k ľuďom žijúcim
v hriešnych nemanželských pomeroch. Pokorne prijal i nadávky a urážky, ak
len mohol dúfať, že ich privedie späť k dobrotivému Bohu“ (P. Borza: Blahoslavený
Vasiľ Hopko..., s. 44).
V roku 1934 dostala farnosť Hrabské nového
duchovného. Otec Vasiľ, vtedajší správca pražskej farnosti, využil túto
príležitosť a poslal novému duchovnému pozdravný list (List je písaný
rusínsky, azbukou). Okrem pozdravu napísal aj niekoľko poučných a
povzbudzujúcich slov.
„Drahý otče!... Veľmi mnoho záleží
od toho, ako začnete pracovať. Predovšetkým s láskou, ale pritom je potrebná
aj energia. Aby videli, že tento starý otec hoci je aj starý, ale plný lásky,
a chce len dobre.
Prepáčte, že dávam rady, ale som už
starší kňaz, a potom, poznám tento ľud. Veľmi vážna vec je v tom, aby šla
za Vami aj mládež. Mládež je potrebné vychovávať už v škole. Starších
organizovať, učiť spev. Je to veľmi užitočné dielo. Zaoberať sa s nimi a
z času na čas dávať im poučné lekcie. Pripraviť s nimi aj divadelné hry.
To všetko pomôže k tomu, aby mládež išla za Vami...“(Úradný list č.
890/35, z 27.08.1935; porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 20).
Z Oseka, kde bol otec biskup na nútenom
pobyte, začala moja korešpondencia. Z nej som vo svojej knihe Da vsi jedino
budut uverejnil 52. Bolo z nich cítiť lásku dobrého pastiera a neúnavného
rozsievača Božieho slova. V prvom liste (z dňa 16.02.1966) napr. pripojil aj
niekoľko poučných slov:
„Učte čistú morálku, napomínajte mládež,
nech žije podľa Božej vôle, a robte tak, aby Vaše svedomie bolo spokojné,
že ste urobili všetko, čo sa dalo urobiť...“ (F. D.: Da vsi jedino
budut, s. 31).
V liste (č. 5), ktorý mi napísal pri príležitosti
veľkonočných sviatkov v roku 1966, poučuje:
„Kristus je Víťaz nad smrťou. Má veľkú
silu. Proste ho, aby Vám dal z tej sily, aby ste mohli prekonať všetky ťažkosti,
ktoré pochádzajú od zlého ducha, od sveta a od tela. Aby ste zvíťazili nad
všetkým, čo je namierené proti Pánu Bohu i proti Kristovej Cirkvi. Nech Vás
žehná vzkriesený Pán, aby ste boli vždy jeho verným sluhom...“ (F. D.: Da
vsi jedino budut, s. 36).
Napriek svojim povinnostiam, vždy si vedel
nájsť čas, aby napísal niekoľko poučných slov. Tak napr. v liste (č. 10)
o modlitbe poučuje:
„Všetko, čo sa vzťahuje na Pána Boha,
má byť pekné, zbožné. Lebo to je rozhovor s Pánom Bohom, a keď hovoríme
s veľkým pánom, snažíme sa s ním pekne hovoriť, aby sa neurazil. A keď
tento veľký pán je k nám ešte aj dobrý, to tým viac sa snažíme pekne s
ním hovoriť, lebo si to zaslúži. A kto viac dobrého s nami urobil, ako Pán
Boh? Kto viac nám dal darov, ako Pán Boh?...“ (F. D.: Da vsi jedino budut,
s. 42).
Ľudej ľubľju, ibo suť sotvoreny na obraz
Božij i te je rozkaz Božij, ščob ľjubiti bližnjaho jak sebe. A chto ne ľjubit
bližnych ne može ľjubiti ani Hospoda Boha, a te vže poslidne“ (List z 25.
augusta 1967 – nepublikovaný).
„Práca na formovaní mladých levitov –
budúcich kňazov našej cirkvi ma veľmi blažila. Rád som sa sústreďoval na
prednášky, exhorty, exercície. S láskou som toto všetko rozdával a bol som
šťastný, keď moja úprimná snaha bola s úprimnosťou prijímaná...“ (E.
Korba: Hodina s jubilantom. Slovo 1974, č. 4, s. 8).
„Otec biskup, dr. Vasiľ Hopko, je mnohým
organicky zrastený s našou diecézou. Ako profesor horlivo a náročne vychovával
našich kňazov; ako svätiaci biskup pomáhal nebohému o. biskupovi Pavlovi
Gojdičovi; konečne ako symbol neochvejnej vernosti a viery bol prepotrebným väzivom
duší všetkých našich veriacich“ (J. Hirka: Náš otec biskup. Slovo
1972, č. 2, s. 3).
„Tí, ktorí mali šťastie byť v jeho blízkosti,
mali možnosť pozorovať jeho skromnosť a pokoru. Hrdinsky a dôstojne
nasledoval svojho biskupa Gojdiča, vážil si ho, rešpektoval jeho príkazy,
vzorne a s bázňou si plnil svoje povinnosti a tým by mohol byť svetlým
vzorom pre dnešné generácie kňazského dorastu“ (J. Bujňák: 56. výročie
vysviacky Božieho sluhu ThDr. V. Hopka za biskupa, Slovo, 2003, č. 5, s.
8).
„Cez prázdniny zavítal k nám otec
biskup Vasiľ Hopko na štvordňovú návštevu (1970). Slúžil a kázal každé
ráno. Pri jeho odchode bolo ľudí ako v nedeľu. Zvony vyzváňali a ľudia,
hoci bola žatva, veľmi sa tešili jeho prítomnosti...“ (Kronika farnosti
Nový Ruskov, s. 65-66).
Aplikácia:
V norimberskom súdnom protokole sa o
lidickom farárovi Jozefovi Štemberkovi píše: „Posilňoval ich Božím
slovom.“
Je to krásne svedectvo o kňazovi!
Sv. Šarbel (*1928), pochádzajúci z
horskej oblasti severného Libanonu (svätorečený 09.10.1977), všetko, čo
konal, premieňal na modlitbu. Ako kňaz nikdy nekázal. No jeho mlčanie bolo výrečnejšie
ako kázeň. Človeku stačilo, keď ho videl.
Keď Maxim Gorkij vo svojich Spomienkach píše
o sv. Františkovi z Assisi, nazýva ho veľkým umelcom lásky. „Ten
nemiloval preto – píše M. Gorkij – aby láske učil, ale preto, že bol
naplnený najdokonalejším umením a šťastím nadšenej lásky a nemohol sa
nedeliť o to šťastie s ľuďmi.“
Albino Luciani, neskorší pápež Ján
Pavol I., vo svojich Listoch včerajším o úlohe katechétu (v liste Félixovi
Dupanloupovi, ktorý sa venoval výchove mládeže a vyučovaniu katechizmu),
napísal: „Malých nevyučujme natoľko to, čo vieme, ale skôr to, čo sme.
Málo pomáhajú pekné slová vychádzajúce z katechétových úst, keď ich
popierajú iné, čo vychádzajú z jeho správania sa.“
Erfurtský biskup Hugo Auderbeck, keď už
ťažko chorý naposledy svätil svojich novokňazov, povedal: „Štatistika
nepodá správu o úspechu či neúspechu vašej pastierskej služby, ale vaša
láska, s akou budete obetovať svoj život za svojich bratov.“ A nabádal ich
k nádeji, že i v tom hmotárskom a nepriateľskom svete má ich kňazská služba
zmysel.
Cézar Bisognin, taliansky kňaz z Turína,
bol pre chorobu vysvätený už ako 19-ročný na osobitné povolenie pápeža
Pavla VI. Zomrel po 25 dňoch kňazstva dňa 28. apríla 1976. V rozhovore s
televíznym novinárom dostal otázku: „Keď si bol v seminári a zbadal si,
že táto choroba ti prekáža dokončiť štúdia, ako si na to reagoval?“ Cézar
mu odvetil: „Moja odpoveď bola odpoveďou nádeje, že Boh ma neopustí. Ak Pán
Boh vybral pre mňa túto cestu, tak mi dá aj možnosť dosiahnuť métu, ktorú
mi on sám vytýčil.“
Cirkevné dejiny dosvedčujú, že mnoho
dobrých kňazov pochádza z chudobného prostredia. Sv. Klement Mária Hofbauer
(1751-1820), rehoľník, mal veľmi chudobných rodičov. Otec mu predčasne
umrel. Matka sama nevedela uživiť početnú rodinu (mali 12 detí). Klement sa
stal pekárom, aby jej v tom pomáhal. Mal však veľkú túžbu stať sa kňazom.
Božím riadením sa o tom dozvedeli zbožné sestry a pomáhali mu, až sa
napokon splnila jeho túžba. Ako kňaz vykonal veľa pre záchranu duší.
Starý rehoľný brat sa raz pýtal sv.
Pimena Veľkého:
„Otče, žije so mnou niekoľko bratov. Mám
ich poúčať?“
Pimen odpovedal:
„Nie. Radšej rob to, čo treba robiť a
keď chcú žiť lepšie, spozorujú to a budú tiež robiť to isté.“
Avšak brat sa neuspokojil s odpoveďou.
Pimen odpovedal:
„Radšej im buď vzorom ako zákonodarcom.“