Myšlienky:

       „Bratia, spoločne ma napodobňujte a všímajte si tých, čo žijú podľa vzoru, aký máte v nás“ (Flp 3, 17).
      V tom čase sa Jeruzalem bude volať trónom Pánovým a zídu sa k nemu všetky národy...“ (Jer 3, 17).
      „Nech im ukážu aj Bohom zjavenú cestu, ktorá vedie k zvelebeniu Boha a tým samým k večnej blaženosti“ (CD 12).
      „Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti“ (KKC 1024).
      „Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu. Sväté písmo nám o tomto blaženom spoločenstve hovorí v obrazoch: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, víno Kráľovstva, dom Otca, nebeský Jeruzalem, raj: «Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo boh pripravil tým, ktorí ho milujú»“ (KKC 1027).
      „Spasiť dušu si musia všetci. Ak je to isté, čo kresťanská dokonalosť, potom z toho plynie záver, že do dokonalosti sú povolaní všetci ľudia. Pre všetkých platia slová evanjelia: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 48)“ – (T. Špidlík: Pramene svetla, 43).

      Príklady:

      „Jeho kňazská práca, najprv ako parocha v Prahe, neskôr ako spirituála v seminári, náročného ako na iných tak aj na seba, bola presiaknutá svedomitosťou. Neskôr aj ako biskupský sekretár a učiteľ náboženstva, potom ako profesor morálky a pastorálnej teológie preukázal nesmiernu horlivosť“ (J. Bujňak. 56. výročie vysviacky Božieho sluhu ThDr. V. Hopka za biskupa, Slovo, 2003, č. 5, s. 8)

      Počas svojho pobytu v Prahe pokračoval vo svojom teologickom formovaní na slávnej Karlovej univerzite. Kvôli pastorácii štúdium viackrát prerušil. V liste otcovi biskupovi P. Gojdičovi, OSBM, zo 6. decembra 1934 napísal: „Na dvoch stoličkách sa nedá sedieť. Robiť doktorát aj intenzívne pracovať. Preto som načas zanechal ochotu robiť rigorózum, hoc ochotu do toho mám, aj cítim, že pán Boh mi dal dostatok múdrosti, aby som to mohol urobiť, ale ako robiť parádu, keď duše prepadajú?“ (P. Borza. Blahoslavený Vasiľ Hopko..., s. 45; pozn. č. 107).

      Otec biskup Vasiľ Hopko využíval každú príležitosť k poučovaniu. Nielen ako pomocný biskup, ale tiež vo väzení a aj po prepustení na slobodu. Tak napr. v jednom liste mi píše:
      „Len pracujte svedomito na Božiu slávu, i na spásu svojej i druhých duší. Len aby ste mali vždy dobrý úmysel. Modlite sa ku Ježišovi Kristovi, aby Vás osvietil, čo máte robiť. Proste Pannu Máriu zvlášť o jej ochranu...“ (List č. 9; porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 40).

      „Otče, nestarajte sa, keď ide o dušu, o spásu duší; tam nesmie byť strach, hanba, ohľady, príbuzní, atď. Kto raz položil ruku na pluh, nesmie sa pozerať doprava, dozadu, doľava, len stále dopredu, aby ten pluh vyoral peknú rovnú brázdu...“ (List č. 10; porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 41).

      „Keď človek pokorne pracuje, len na Božiu slávu, nuž na takejto práci je i Božie požehnanie, ale keď niekto pracuje pre svoju slávu (chce sa blysnúť), taká práca nemá cenu pred večnosťou“ (List č. 7; porov.: F.D.: Da vsi jedino budut, s. 37).

      Aplikácia:

      Grácia Gengová, talianske dievča z Turína, ktorá zomrela ako 16-ročná na rakovinu, si krátko pred smrťou (†17.03.1975) do svojho denníka napísala toto svoje heslo: „Žiť nato, aby sme milovali, a milovať, aby sme žili!“

      Básnik Francis Thompson píše, že Cirkev nie je „mašina“, čo má: „lepiť adresy, baliť Bohu ľudí a lifrovať ich do neba na súdy a súdy...“
      Každý človek sa musí odhodlať na vlastnú odpoveď. Treba chcieť. Každý svätý je pre nás dôkazom – že ak si nie ty alebo ja svätým, tak len preto, že sme sami nechceli.

      Medzi americkými námorníkmi počas druhej svetovej vojny bol aj istý duchovný, menom Neal Scott. Bol dušou celej lode, udržiaval náladu a bol ich duchovnou posilou. Keď ich jedného dňa napadli japonské lietadlá, bomba zasiahla aj jeho. Prv, ako skonal, stihol napísať svojim rodičom a svojim farníkom krátky odkaz. Rodičom ďakoval, že mu otvorili nielen brány do života, ale viedli ho aj cestou do večného života. Svojich farníkov žiadal, aby kráčali touto cestou a uistil ich, že sa raz všetci stretnú v šťastnej večnosti.

      Sv. Justína (nar. okolo r. 10) pred mučeníckou smrťou predviedli pred rímskeho prefekta Rustika, nepriateľa kresťanov. Rustikus povedal Justínovi:
      „Keď budeš teraz bičovaný, myslíš, že prídeš do neba?“
      „Ja si to nemyslím, ja to viem“, znela odpoveď.
      Cesta do neba ide cez vernosť tomu, čo je správne, ide cez spravodlivosť, pravdovravnosť, ide cez roznášanie radosti a šťastia na tomto svete.

      Pri jednom stretnutí s robotníkmi pri tuneli pod vrchom Soracate, pápež Pavol VI. mal s nimi srdečný rozhovor. Jeden s predákov vtedy Svätému Otcovi povedal: „Svätý Otče, ak mám byť úprimný, tak musím priznať, že sa nejako veľa nemodlíme. Len keď hrozí nebezpečenstvo, to potom vzývame všetkých svätých. Modlite sa za nás vy!“
      Každý kňaz, podobne aj biskup, modlí sa za svojich veriacich. To je jeho svätá povinnosť. Modliť sa za nich a priviesť ich do neba.

      Keď sa sv. Ján Vianney, arský farár, po prvýkrát blížil k svojej farnosti, ktorú mu určil biskup, pastierikovi, ktorý mu ukázal cestu do Arsu, povedal: „Ty si mi ukázal cestu do Arsu, ja ti za to ukážem cestu do neba.“
      To bol program jeho pastoračnej činnosti. On to povedal ešte roku 1818, ale môže byť aj dnes krajšia náplň kňazskej, či biskupskej práce?

      Páter Marián z kláštora v San Giovanni Rotondo, sa raz spýtal Pátra Pia:
      „Čo budeme bez vás, keď tu už nebudete?“
      „Budem sa v nebi za vás modliť a pomáhať vám. A to ešte väčšmi ako teraz.“

      „Neplačte, veď vám budem užitočnejší odtiaľ, kam idem, než som bol tu (na zemi)“, povedal sv. Dominik svojim bratom pred smrťou.

      „Budem prežívať svoje nebo tak, že budem robiť dobro na zemi“ (Sv. Terézia z Lisieux).

      Istý policajt zomrel vo veku 82 rokov. Na jeho pohrebe mu postaršia pani z jeho štvrte zložila poslednú poklonu: „Povstal do veľkých výšin, no zároveň nás všetkých vzal so sebou.“
      Jej slová to vystihli presne, čím bol tento policajt pre nich. Svoj život prežil pozdvihovaním druhých.

      Ak hovoríme o orodovaní svätých, o ich príhovore pred Bohom, napadne nám otázka: je možné, že nás môžu priviesť do neba, do „nebeského Jeruzalema“? Je ich moc naozaj taká veľká?
      Katechizmus Katolíckej cirkvi o tom hovorí:
      „Lebo svätí v nebi tým, že sú dôvernejšie spojení s Kristom, väčšmi upevňujú celú Cirkev vo svätosti... Neprestajne orodujú za nás u Otca a predkladajú mu zásluhy, ktoré získali na zemi skrze jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Krista Ježiša... Ich bratská starostlivosť nám teda veľmi pomáha v našej slabosti“ (KKC 956).
      Tieto slová môžeme doplniť myšlienkami Tomáša Špidlíka, ktorý píše:
      „Boha nemôžeme inak uctievať ako v «spoločenstve svätých». «Do záhuby ide každý sám», píše ruský mysliteľ Chomjakov, «ale do neba sa môže ísť len so všetkými ostatnými veriacimi». Preto správne ukazuje na texty byzantskej liturgie, kde sa končievajú modlitby výrazným záverom: «Spolu s najblahoslavenejšou Pannou Máriou a so všetkými svätými... (o to alebo ono prosíme)»... Svojej súkromnej modlitbe nemôže dôverovať nikto. Kto sa modlí, ten prosí celú Cirkev o príhovor. Modlia sa s nami anjeli, apoštoli, mučeníci patriarchovia a tá, ktorá je zo všetkých najvyššia, Matka nášho Pána; v tomto svätom spojení je pravý život Cirkvi“ (Pramene svetla, s. 134).
      Preto „veríme v spoločenstvo všetkých veriacich v Krista, čiže tých, ktorí putujú na tejto zemi, tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev. Takisto veríme, že v tomto spoločenstve nám pomáha milosrdná láska Boha a jeho svätých, ktorí ustavične a ochotne vypočúvajú naše prosby“ (KKC 962).
      Takto aj my veríme, že blahoslavený mučeník a biskup Vasiľ, ktorý sa nachádza v nebi, pomáha nám svojimi modlitbami dostať sa „do nebeského Jeruzalema“.