Myšlienky:

       „Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka...“ (Jn 10, 11-12).
      „Ach, čo je náš život, keď ho prirovnávame k ich životu?“ (NK I., 18, 2).
„Aby bol vzorom svojmu stádu a aby šiel pred ním..., a aby sa nebál dať život za svoje ovce“ (KKC 1586).
      „Biskupi sa majú zasvätiť svojej apoštolskej službe ako Kristovi svedkovia pred všetkými ľuďmi, starajúc sa nielen o tých, čo už nasledujú Knieža pastierov, ale venujúc sa celým srdcom aj tým, čo akýmkoľvek spôsobom odbočili z pravej cesty...“ (CD 11).
      „Dobrý Pastier má byť príkladom a vzorom („formou“) pastorálnej služby biskupa...“ (KKC 896).
      „To je pravda. Veď aká by to bola naša viera, keby sme neverili, že Pán nie je len pastierom oviec, ale aj pastierom pastierov?“ (Lev Veľký - †461; porov.: L. Padovese: Dialógy svätých z mramoru, s. 77).
      „Biskup, ktorého poslal Otec rodiny, aby ju spravoval, nech má pred očami vzor dobrého pastiera, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť (porov.: Mt 20, 28; Mk 10, 45) a položiť svoj život za ovce (porov.: Jn 10, 11)“ – (Koncilom oživovať život, 113; porov.: LG 27).
      „Biskupi a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou a svojou prácou, službou slova a vysluhovaním sviatostí. Posväcujú ju aj svojím príkladom «nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda»“ (KKC 893).
      „Áno, nosil som v sebe smäd po Bohu, akési chorobné očarenie, no nikdy som nezabudol, že som biskupom; okovy, ktorými ma spútali v mene Krista, tie som znášal kvôli svojim druhom vo viere...“ (sv. Ignác z Antiochie, biskup zo zač, 2. st.; porov.: L. Padovese: Dialóg svätých z mramoru, s. 12).

      Príklady:

      „Bol to veľký biskup, ktorý celým srdcom žil v duchu Kristových slov, ktoré si zvolil ako svoje biskupské heslo: Da vsi jedino budut. V tomto duchu žil a pracoval ako pomocný biskup (od roku 1947), ale neskoršie ako svätiaci biskup (od roku 1969). Možno to povedať aj slovami básnika: «Pravde žil som, krivdu bil som / verne národ môj ľúbil som: / to jediná moja vina, / a okrem tej žiadna iná» (Samo Chalupka: Branko)“– (porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 103).
      „Pri výsluchoch ho orgány Štátnej bezpečnosti podrobili neľudskému fyzickému a psychickému týraniu a prinútili ho podpísať vykonštruované výpovede o zakladaní ukrajinských nacionalistických organizácií (UPA) a aktívnej podpore “banderovských teroristov“. Osobitný proces s ním sa uskutočnil v Bratislave 24. októbra 1951. Na hlavnom pojednávaní ešte našiel toľko síl, že označil svoje výpovede za vynútené násilím“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 165-166; porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 13).

      „Áno, v kasárni má vždy pravdu ten, kto rozkazuje, tým, že má moc. No v kresťanskom spoločenstve aj ten, kto spravuje, sa môže mýliť. Dôležité je, aby bol schopný prehodnotiť svoj postoj. Pravdu bránime aj vtedy, keď uznáme svoj omyl...“ (Fabián, pápež a mučeník – 3. st., porov.: L. Padovese: Dialóg svätých z mramoru , s. 91).

      „Biskup Hopko bol podrobený tvrdému väzenskému režimu. Znášal fyzický nátlak, morálne utrpenie, hlad, zimu, nedostatočnú lekársku starostlivosť. Neustále ho týrali, ponižovali a zneucťovali. Utrpenie prijímal pokorne, pokojne, vyrovnane. Nesťažoval sa na nič“ (M. Hromník: Blahoslavený Vasil Hopko, s. 2).

       Aplikácia:

      Sv. Terézia z Lisieux vo svojich Dejinách duše píše: „Nestala som sa karmelitánkou preto, aby som žila spolu s inými sestrami, ale jedine preto, aby som vyhovela volaniu Ježiša Krista...“

      Sv. Celestín V., pápež (1215-1296), už v dňoch svojej mladosti hovorieval: „Chcem byť dobrým Božím sluhom!“ Životom to potvrdil. Boh bol v ňom. Boha dával, k Bohu tiahol. Tak založil rehoľu Celestínov.

      Spisovateľ Y. Estienne, autor knihy Muž obety, vkladá do úst hlavného hrdinu, mladého kňaza Michala, toto vyznanie: „Odkedy som farárom, mám ako nikdy predtým vedomie strašnej zodpovednosti, ktorou som vydaný do rúk Božej moci.“

      Pápež Pavol VI. v roku 1964 vyhlásil za svätých mladých ugandských mučeníkov. Kráľ Muanga ich dal popraviť ako zločincov, pretože prijatím kresťanstva vraj zradili svoju africkú vlasť. Vyhrážal im, sľuboval, zastrašoval. Oni stále opakovali, že kresťanmi ostanú za každú cenu. Kati ich privliekli k hranici, kde ich čakala smrť upálením za živa. Aj tu však odpovedali: „Naše jediné slovo je: sme kresťania!“
      Kto chce verne nasledovať Krista, musí dať v stávku všetko, aj život.

      Arcibiskup z Bragy, Bartolomej, na svojej vizitačnej ceste, bol raz zastihnutý búrkou. Vietor fúkal, hromy rachotili a spustil sa prudký lejak. Arcibiskup sa musel utiahnuť do blízkej jaskyne a tam čakal na koniec nepohody. Uprostred najväčšej búrky sa pozrel von a neďaleko jaskyne videl malého pastierika, ktorý aj v tom nečase strážil svoje stádo. Volal ho do jaskyne, ale chlapec ísť nechcel.
      „Nesmiem“, znela odpoveď. A ani sa nepohol.
      Arcibiskup ho o chvíľku zase volal, ale chlapec nešiel.
      „Nesmiem, lebo na okolí sú vlci. A stál pokojne ďalej a mokol.
      V tomto pastierikovi vidieť obraz dobrého kňaza, biskupa. Aj ten musí strážiť svoje stádo aj uprostred najväčšieho nebezpečenstva a búrok. Ľudia hania jeho počínanie, jeho oblek, jeho stôl, každý jeho krok, každú jeho radosť zo života – a on si z toho nerobí nič. Ľudia často prekrúcajú jeho slová, vysmejú sa jeho horlivosti, križujú jeho plány. A on ďalej koná svoje povinnosti.

      Ernest Claes píše v Dobrom pastierovi o farárovi Campensovi ako kňazovi, ktorého srdce bije pre druhých: ujíma sa opusteného obuvníka Densa Verhaega aj s jeho ženou. Keď s ním ide navštíviť jeho ženu Noru, ktorá leží na smrť nemocná v nemocnici a keď nájde Densa na nemocničnej chodbe plačúceho, pretože Nora práve zomrela, dedinský farár plače s ním. Keď sa utíši, povie: „Milý Densi, máš tu ešte niekoho, tvoj farár je tu pri tebe.“

      Keď boli vyhladené Lidice v druhej svetovej vojne, šiel na smrť so svojimi veriacim aj ich kňaz Štemberk. Mal možnosť odísť, ale neurobil to (porov.: KN 1971, 48).
Dobrý pastier dušu kladie za svoje ovce.

      Na cintoríne v Svinici pri Košiciach leží mladý kňaz Štefan Bečaver. Hneď po prechode frontu rozšíril sa v jeho farnosti i na okolí týfus. Zdravotné zariadenia v tom čase ešte nemohli patrične fungovať a tak hrozila nákaza. Miestny duchovný otec však bol ochotný dať aj svoj život za svoje ovečky. Prinášal poslednú útechu všade, kam ho zavolali. Túto službu svojim veriacim zaplatil predčasným skonom. Ešte i teraz ho spomína celé okolie s vďačnosťou (porov.: KN 1971, 16).

      Bolo to koncom prvej svetovej vojny v Michalovciach. Niekto zastrelil dôstojníka. Po vinníkovi sa márne pátralo. Veliteľ dal na odstrašenie chytiť šesťdesiat prominentných občanov mesta. Lós mal určiť, kto má byť zastrelený za zavraždeného dôstojníka. Padol na občana židovského náboženstva, otca niekoľkých malých detí. Miestny duchovný Alexander Opitz, ponúkol veliteľovi seba miesto spomenutého otca, aby ho zachránil drobným deťom. Veliteľ prekvapený a dojatý takou láskou k blížnemu, upustil od trestu a ponechal nažive oboch.
      Nebohý michalovský kňaz Opitz sa tešil vážnosti široko ďaleko. Kázal jednoducho, ale z každého jeho slová hovorila otcovská opravdivosť. A keď spomenul lásku k blížnemu, rozplakali sa v chráme všetci, tak chlapi ako ženy, jednoduchí i vzdelaní (porov.: DP 1971, 2).

      Za svetovej vojny linecký biskup Hittmair bol zaopatrovať vojakov, ktorí ochoreli na škvrnitý týfus. O niekoľko dní ho pochovali. Nakazil sa od vojakov a zomrel. Stal sa obeťou svojho kňazského povolania.

      V katedrále kráľovského hradu Wavel v Krakove, hneď pri hlavnej bráne je na podlahe tabuľa, pripomínajúca, že tu leží kardinál Sapiecha. Spravoval krakovské arcibiskupstvo za druhej svetovej vojny. Keď prišiel do Poľska nacista Frank s veľkým vojskom, odkázal kardinálovi, aby uňho urobil návštevu. Sapiecha mu odpovedal, že návštevu má urobiť ten, kto tu prišiel. Frank ho teda navštívil. Kardinál ho ponúkol čiernym chlebom a lekvárom. Frank naňho udivene pozrel s poznámkou, či si azda chce z neho robiť žarty. Kardinál Sapiecha povedal: „Toto je môj ľud i ja“ – a dodal: „Aj týchto darov máme nedostatok. Toto dávam svojim hosťom.“ – Keď zomrel, doprevádzalo ho na poslednej ceste okolo pol milióna vďačných veriacich. A ešte dlho budú naňho milo spomínať.

      Košický biskup Dr. Augustín Fischer-Colbrie (*16.10.1863), keď prevzal vedenie diecézy, začal konať vizitácie farností. Veľmi ho bolelo, že nevedel hovoriť k svojmu veriacemu ľudu v jeho rodnej zemi v jeho reči. Tak napr. pri birmovke v Raslaviciach, kázeň povedal namiesto biskupa istý slovenský kňaz. Po birmovke však otec biskup takto prehovoril: „Bolí ma, že sa neviem prihovoriť k vám v slovenskej reči, lebo pastier si musí porozumieť so svojimi ovečkami. A preto vám sľubujem, že pri najbližšej birmovke v Raslaviciach budem kázať v reči slovenskej.“ Svoj sľub dodržal (porov.: DP 1975, 6).

      P. Michalovi Lackovi, SJ., profesorovi na Východnom pápežskom ústave a Gregoriánskej univerzite v Ríme, ktorý sa sťažoval na náhle bolesti okolo srdca, povedali lekári, že ho budú operovať. Otec Michal ich prosil, či by nemohli operáciu odložiť, pretože v nadchádzajúci týždeň má dve obhajoby na univerzite a chcel by byť so svojimi študentmi. Operácia však musela byť, ktorú neprežil. Aorta, srdcovnica bola poškodená. Zomrel v nedeľu 21. marca 1982 o pol dvanástej počas operácie vo veku 62 rokov.
      Taký bol všetkými milovaný otec Michal Lacko. Naplnili sa na ňom slová Svätého písma: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom“ (Jn 2, 17).