Rozpáleným Stredozemím.
Tento zápisník vlastne neexistuje… To, čo budete čítať, je rekonštrukcia udalostí a dát z denníka, ktorý tlie na periférii Porta v blízkosti koľají prímestskej železnice, kde som ho stratil..
Zlomok knihy tajomstiev a snov sa otvára… Nastúpte si rýchlo do jedného z rozbiehajúcich sa vagónov!
Stredomorskú cestu som si naplánoval na koniec mája a skoro celý jún. Boli to také (trošku) neobyčajné mesiace… Už nikdy viac sa v mojom živote ich atmosféra nezopakovala. Trávil som totiž práve vojenskú základnú službu.
Cestovanie InterRailom nebolo pre mňa úplnou premiérou, v spleti cestovných poriadkov som sa utápal už pred dvomi rokmi v Škandinávii. Napriek tomu boli vláčiky znovu pre mňa veľkolepou udalosťou, veď obrazec cesty (a tá može byť veľká a zdĺhavá, veď v podstate z vagónov ani nemusíte vyliezať…) si vytváram sám a vlak je vždy príjemným (alebo aspoň znesiteľným) sprievodným vozidlom. Áno, vláčiky vás, ako už v detstve, znovu budú fascinovať, naplnia uspokojením a slobodným pocitom. Vy sami po rýchlom rozhodnutí už sledujete krajinu za oknami – vačšinou – čistých vagónov.
Akonáhle som nasadol v piatok večer do najredšej kyvadlovky v Európe na rovinatej trati Bratislava – Devínska Nová Ves – Viedeň, včerajšok zo mňa spadol a vzpínam sa príboju nových neznám… Neistá krátkodobá budúcnosť plytkých spánkov sa ešte nestihla vkradnúť do duše a tak som sa cítil uvoľnene.
Wien, Südbahnhof s dvojposchodovým nádražím. Letná sezóna asi ešte podriemkáva, pretože rýchlik do Ríma nie je preplnený. Do zajtrajšieho cieľa, Bologne, by som sa mohol vcelku doružova vyspať – a naozaj, za asistencie rakúskej rodinky, pristupujúcej vo Villachu, spím až do siedmej rána toskánskeho času.
Bologna a Tosca ma víta nádhernou, skoro subtropickou predtuchou tepla, ktoré už stredomorsky hreje, skrýva sa len za tiene hustých ovocných stromov. Len pár krokov na hlavné námestie a fotím si Palazzo Munizipale a rozkošnú sochu Poseidona s trojzubcom. Hlavné cennosti si však Bologna skrýva v spleti uličiek kol dokola. Schválne – či objavíte všetkých štrnásť?
Štrnásť uzučkých mestských veží roznych výšok zanechali mestskí páni z osvietenej doby renesancie v univerzitnej Bologni. Kvantita tu predčí neďalekú Florenciu, ktorej Palazzo Vecchio je však rozľahlejší a skvostnejší. Zato Bologna ma okrem spústy katolíckych svatýň uchvátila aj rozmernou synagógou. V nej mladá talianska dievčina vychádza na priedomie židovskej „fary“ a v upratovacom zápale vylieva zo schodov vedro špinavej vody na trávnik. Rustikálne sa na mňa usmieva, zachichoce a zmizne v dlhej chodbe. Som náhle zaujatý pohľadom…
Spúšť fotáka sa už netrpezlivo kníše, asi ako môj ruksak hruškovitého tvaru v „khaki“ farbe nad hlavou v kupé. Vlak sa blíži do motorkami a ich výparmi zasvinenej, krásnej a zbožňovanej Florencie.
Takýto hluk a smog tu máte denne, milí Florenťania? Madonna mia! V pozadí palácov vnútorného mesta už vykúka nekonečná dokonalosť kupoly katedrály Il Duomo, napriek tomu mi na prehnane „turistických“ cenách vstupov do múzeí či kolovrátkovej belobe zmenšenín Davida v kioskoch niečo vadí. Firenze bellissima… prehliadnem si však len nádherné renesančné i modernejšie súsošia velikánov a mysliteľov na „balkóne“ Loggia della Signoria, galériu Uffizzi s najvačšími pokladmi talianskeho maliarstva prenechám dlhočiznému zástupu turistov a hor sa na obchodmi ovešaný most Ponte Vecchio! Tu sa duša rozosmeje, lebo je schopná vidieť naživo mediciovské mesto ako v 15. storočí i s obchodným ruchom, kde si dámy vyberajú prstienky, módne náhrdelníky a iné „drobnosti“ a chlapi súkajú zlaté mince z mešcov…
Florentský okamih mal isté trvanie, bol to ale predsa len záblesk. Chcete nasať viac z atmosféry pravého Toskánska? Rýchlo na vlak do Sieny s možno ešte krajšou katedrálou a históriou alebo na autobus do San Gimignana, malinkej mestskej rezervácie rozloženej na kopci, kam sa koľaje už nevyšplhajú. Alebo až k moru do Pisy, len sa tak rozvaliť do trávy na Piazza dei Miracoli, prižmúriť oči a čakať na zázrak… Či už šikmá veža padá (to bude ten zázrak?) alebo je nadobro statikmi spasená, nehrá rolu, pretože obloha nad mestom má navždy neskutočne modrastú, snáď ultramarínovú farbu.
Leto už začína páliť a preto je prítmie klimatizovanej vlakovej súpravy slastnou závraťou. Aká to zrazu zmena?! Kraj sa pohráva so železničným násypom terénnymi zlomami, zálivmi mora a tunelmi. Nedá mi to, aby som na hodinku nevystúpil v malej rybárskej osade Santa Margherita a nevykúpal sa „doslana“ v Ligurskom mori… To už – po krátkej konverzácii s policajtom (hovorí aj po francúzsky!) pri železničnej stanici – klepem na brány Kolumbovho Janova.
Svet nočný a denný. Je to stále ten istý svet, a predsa! Do Janova docestujte večer a budete dojatí panorámou mnohých vrstiev prístavu a mesta nad ním za červenkastého šera. Nechajte sa autobusom zaviezť k jednému z výťahov funicolare, ktorých sústavou dosiahnete až záhradnú štvrť a lesopark nad poslednými vežiakmi. Pod vami sa rozprestrie mesto žijúce z mora a z mramorových lomov. Ľahnite si v parku na starodávnu lavičku, sledujte svatojánske mušky a snívajte.
Keď sa ráno zobudíte, mesto pod vami sa už bude predávať samo ako droga pre oči a nos, s výparmi z rybích trhov a z barelov uložených v tankeroch. Prejdete sa stovkami schodov po starom meste, obídete paláce Rosso a Bianco (v oboch sú obrazárne) a vzadu už šípite železničnú stanicu. Ale nenájdete ju! Ulice sa vertikálne rozchádzajú, križovatky ich točia do nemožných smerov… Skúsite ďalšie druhy „socky“ – metro, električku… Ale stanicu nájdete až po odchode rýchlika do Ríma.
Tá droga sa volala Janov.
Roma aeterna
To vzadu je predsa Anjelský hrad! A to vpredu? Rím, Rím, Rím… Nekonečno knižného papiera a litánií písaných i hovorených. Všetko nanič. Rím už je v nás. Na cestách ho nevynechá nikto.
Forum Romanum, Svatý Peter a Vatikánske múzeum… Všetci potom žasneme, akú spústu neznámych rímachtivých ľudí (ľudí? Turistov!) sme si odfotili na Španielskych schodoch či pred Fontánou di Trevi. Rím pre mňa bol aj kaskádou etnických štvrtí za nádražím Termini, prekvapujúcimi „prestrelenými“ cenami v penziónoch a zistením, že najlacnejší hostel je park na vŕšku Gianicolo pod uspávajúcou fontánou, v blízkosti kúzelnej Vily Borghese.
Rím mi zostal v pamati ako čertov znak na hlave rohatého Mojžiša v jednom z chrámov blízko antickej štvrte. Michelangelo bol pri jeho tesaní mystifikovaný. V biblickom Starom zákone sa hovorilo „Mojžiš zázračný“ a niekto to z latinčiny preložil ako „Mojžiš rohatý“… Rím – to je aj dobrý odpich do Neapola!
Nebojte sa, keď zočíte Neapol, nezomriete, isté to máte len, ak v tmavých uličkách pod kated-rálou vyprovokujete k vendette nejakou hlúposťou miestne „veľké“ deti, predvoj Cosa Nostry.
Ale… také zlé to s Maradonovým mestom nie je. Okrem sympatických ľudí spod Vezuvu, narábajúcich už so svojim britkým jazykom (na rozdiel od zdržanlivejších Italo-severanov) ako so zbraňou hromadného ničenia, nájde hosť zďaleka panorámu pobrežných palácov, krásnych výhľadov na more a atypický hrad – pevnosť s kruhovými vežičkami. V uličkách a zákutiach budú deti mastiť futbal skoro o každý múr, ale to je už rovnako typický prípad pre juhoprímorské Bari, Brindisi či voňavú levanduľovú Sicíliu.
Talianskom pozdĺž pobrežia
Ak vás náhodou niekedy uvidia na Sicílii, nemajte obavy o svoj kurací život a nevypúšťajte džinov mafie. Pokojnejšiu oblasť Itálie od Sicílie som jednoducho nevidel! Lenivé osobné vláčiky sa šinú okolo plánok jabloní, babičkyv šerých oknách čosi prešívajú na predpotopných singerkách a centrá mestečiek sú cez deň krásne vymreté.
Ani v obávanom Palerme sa toho veľa nedeje. Krajina je však prírodne o poznanie živšia a zelenšia než na vyprahlej Sardínii. Apeniny, tie čarovné vŕšky, hompáľajúce sa ako ozdobné cvočky cez prostriedok talianskej čižmy, sú čím ďalej na juh suchšie a tvária sa akosi zeleno-šedo.
Cesta pokračuje ešte jedným vzodmutím sa na sever do fenomenálnej atmosféry Benátok, kde s kamarátom Paľom spíme pred portálom kostola San Lorenzo a ráno nás, vdychujúc hutný morský vánok od Jadranu s infiltrovanými splaškami rozprávkového mesta na vode, vymetá pouličný zametač z Piazza San Marco k železničnej stanici.
Neďaleká Verona ma okrem ohmataného „srdca“ Júliinej sochy spod romantického balkóna, kam Romeo chodil vybrnkávať svoje tercie, uchváti ešte dvomi vecami. V zabudnutom kostolíku na periférii mesta, po krátkom, ale intenzívnom lejaku, sa v sakristii nachádzajú málo známe fresky od Andrea Mantegnu. Ďalším zážitkom je veronský amfiteáter. Dostanete sa naň zadarmo a okrem východiska k panoramatickým fotkám Verony na ňom aj precítite duch skutočného antického Kolosea… Pod privretými viečkami štrádujú spútaní gladiátori, žiadostivé šelmy v klietkach revú a ceria zubiská, dav chce krv…
Na spánok v spacáku pod teplým mesačným nebom sa mi už od Orvieta (mestečko – pevnosť
s kúzelnou katedrálou) ťažko hľadá zatrávnená plocha za mestom, zostávajú len plochy ornice, buriny či polia kukuríc, slnečníc a obilia. Ani sa v posledný deň pred nočným presunom trajektom do Grécka z Bari nebúrim proti úpadku italo-eufórie a celkom sa na Korinťanov teším.
Do vyplávania trajektu zostáva ešte pár hodín, je to predsa len ceremoniálna udalosť (nie nadarmo nazývaná dlhým cudzím slovom embarcazzione) a keďže talianske vlaky nie sú z najpomalších, za 5 hodín stihnem ešte rýchlu púť juhom. Z Bari hodinka do pizzami (a dohadzovačmi lodných pasažierov) preplneného Brindisi. Odtiaľ vlak hrubou železnou silou utrháva opatok čižmy, aby sa znovu vynoril pri mori, ale trošku západnejšie, v meste Taranto. A potom už len dve hodinky naspať rýchlikom od tarantskej morskej pevnosti (kde mi vietor skoro uchytil sveter) do Bari na večerný trajekt…
Kali, kaliméra, Ellas!
Elaborát z Grécka sa otvára ranným pohľadom na krásne, fjordami a horami rozoklané juhoalbánske pobrežie. To si za pomyselnou morskou hranicou preberajú prvé grécke Iónske ostrovy, veľká Kerkýra a za ňou známe Korfu, kde má loď medzizastávku. Naberieme pár Angličanov a pokojným morom sa ešte šesť hodín unášame do peloponézskeho prístavu Patras.
Hlboko ľudská grécka historka… Akýsi žltovlasý, rozovlatý Američan (zhruba 55 rokov, atypické zavazadlá – úzke vaky na prenášanie oblekov miesto kufra či batohu) si v prístave v Patrase prisadá na lavičku, je komunikatívny, hľadá „obeť“… Ja zas nedostatočne asertívny. Rozhodne sa mi venovať nielen do chvíle, kým sa z nádražíčka Patras lodní pasažieri nerozpŕchnu vlakmi do jedného z dvoch možných smerov (Atény, Olympia), ale (aspoň) na pár hodín ďalšej cesty. No čo, kúpil už niečo pod zub, neskor zaplatil ubytovanie v penzióne v Olympii, zatiaľ som teda všetko obozretne prijímal. Naopak, potešilo, keď sa v rozhovore z neho vykľul univerzitný profesor histórie z Bostonu…Na Grécko vhodná „partija“, čo? V antike fakt zbehlý a erudovaný, čo mi v Olympii pomože. Potom ešte súhlasím s jeho doprovodom po pravoslávnych pamiatkach starého Patrasu, kam sa musíme kvoli prestupu vrátiť (veď taxi platí on…) a do Atén už radšej odcválam sám.
Rýchlik naprieč Helladou v západovýchodnom smere križuje Peloponéz, na hlavnú grécku pevninu sa dostáva Korintskou šijou (na morskú úžinu pod nami s modrou vodou je fascinujúci pohľad) a po Aténach ešte pokračuje dvadsať minút do prístavu Pireus, čo mi vyhovuje.
Egejské more. Pred očami prebleskne sen zo starých gréckych bájí a povestí. Kráľ Aigeus sa vrhá strmhlav do vĺn búšiacich do pobrežia Attiky, keď synova výprava, vracajúca sa z úspešného boja s obludným Minotaurom, zabudla zameniť čiernu vlajku za bielu na prove blížiacej sa lode… Kráľovo meno sa tak stalo nesmrteľné.
V Pireu sa netreba uťahať prehliadkou mesta, je to len prílepok Atén, veľký prístav osobných i nákladných lodí, vyústenie gréckej železničnej a cestnej dopravy a východisko ku všetkým krásnym egejským ostrovom. Ja som si vybral tri hodiny blízku Hydru.
V Aténach som si kúpil chlieb a grécky syr, víno som prvý večer vynechal a po pravouhlej spleti ulíc narazil na park za námestím Panathinaikos, kde som počkal, kým doznejú tóny reprohudby a uľahol do trávy. Na druhý deň ma - s veľkým ohľadom na moju nedeľnú rannú rozospalosť – zobudili dvaja grécki četníci…
Bolo treba sa krútiť okolo prehliadky Atén, čo obnášalo zaradiť sa do šíku undergroundovej prepravy k aténskym pamiatkam, z ktorých som si vybral samozrejme Akropolu
s rozprávkovým Parthenónom a Múzeom antických vykopávok, rad starých cukrkandlovo vyzdobených pravoslávnych kostolov v starom meste a elegantný úzky olympijský štadión, na ktorom sa odohrali zápolenia atlétov prvých novodobých Olympijských hier roku 1896.
Patriarcha Nikolaj, pápež východu, nachádza svoju úctu aj v Grécku, kde sa vačšinou zeme, bytostne spojenej s bohmi, už tisícročie rozlieha ponajviac spev pravoslávnych modlitieb. Za sugestívnou architektúrou monasterov a ortodoxných kostolíkov pozdĺž čiary od severozápadnej albánskej hranice až po Rhodos netreba z Atén merať ďaleké kilometre. Hneď na predmestí hlavného mesta, pri kempe v štvrti Néo Psychikó, hľadíte na nádherný komplex dvoch kláštorov Kessariani s typickými polkruhovitými kupolami. Kláštory po storočnej prestávke znovu obhospodarujú mnísi a v areáli okrem opátstva nájdete aj kúpele, lisy na olej a cely mníchov. Prekrásna architektúra!
Nevymyslím dieru do sveta, keď poviem, že návštevou Grécka sme všetci do istej miery privedení do pomyselného raja. Pohľadnicová farebná krajina, pasúce sa kozy a ovce či oslíci čakajúci na náklad, ospanlivé biele veže kostolíkov a zvonice, za nimi prýštiaca modrozeleň čistučkého mora… Všetko to nájdete na už spomínanej Hydre, mýtickom domove bájnej zubatej vodnej príšery, postrachu námorníkov a požehnania pirátov.
Hydra a ďalšie monštrá
Priznám sa, že som uvažoval aj o exotickejších a vzdialenejších „oddyseovských“ ostrovoch ako Kos, Lesbos či rovno Kréta, z porovnania zážikov však rozhodne svoju voľbu neľutujem. Hydra, na ktorú vás doplaví loď s ponukou osviežujúcej kávy Frappé, je esenciou ostrovného Grécka.
Na ostrove by sa dal v spoločnosti túlavých mačiek sledovaním zapadajúceho horúceho slnka stráviť celý týždeň, mňa však ešte čakal grécky sever… takže po návrate do Atén sa tramp za šesť hodín rýchlej jazdy pohodlným nočným expresom presunie z Atiky do Solúnu, cyrilo-metodskej brány vedúcej k turistickým polostrovom Chalkidiki, ale aj do Bulharska a Turecka.
Solún s bielou vežou na pobreží mora a s príjemnou rímskou agorou – tržnicou – je hlavne hospodárskym centrom severu, ak sa však máte radi a chcete uniknúť smogovej smršti, vráťte sa rýchlo do lona prírody… cestou k bohom, na Olymp!
Zasnežené vrcholky Olympu od snehu neblednú ani v skorom lete. Z prímorskej obce Litochoro sa vyberiete do mierneho svahu okolo kasární, mávnete a pozdravíte grécku vojenskú hliadku a vykročíte rezkejšie do strmého kopca. V tridsaťdvastupňovej horúčave nešetríte pľúca a rytmicky našľapujete, píniovým lesom vás ženie vidina chladivejšieho horského vzduchu. Keď sa zurčanie lesných bystrín zintenzívni, začujete mekot ovcí a ste v zhruba tisícstometrovej výške, pri turistickej chate pod Olympom… Ďalej som sa ja – kváziturista – neodhodlal, nadol ma hnala starosť o nocľah a súčasne o stíhanie nočného vlaku, čo vlastne predstavuje to isté. Rýchlik o 19tej hodine smeruje do vnútrozemia ku skalným útvarom Meteóra.
Príchod do Kalambaky (mestečko-dedinka pod Meteórou) je ohlásený na druhú hodinu v noci, ale je príjemne teplo a čas si krátim rozhovorom s nohatým blonďatým Švédom vracajúcim sa z Istanbulu a obdivujúcim krásne blondýnky z nástupišťa vlaku. Keď mu poviem, že sa bavili maďarsky, zapísal si Budapešť do cestovateľského denníka ako svoju ďalšiu destináciu…
Kto sa vydáva na helénsky cíp Balkánu, nemal by si ich popri pobreží nechať ujsť. Uprostred Thessálskej roviny v srdci krajiny vyčnievajú akoby z ničoho vysoké skaliská. Kláštory vyhĺbené do bizarného šedohnedého zlepenca medzi mestečkami Kalambaka a Kastraki vo vnútrozemskom Grécku sú prístupné len úzkymi chodníčkami medzi poľnou kvetenou a niektoré prepojené visutými mostami. Mnísi si pre zjednodušenie návratu „na skalu“ vymysleli i ručné kladky, pričom sa nechali nahor vyťahovať v sieti. Šesť odlúčených kláštorov má mená Agios Nikolaos, Megálon, Várlaam, Roussanu, Agia Trías a Agios Stéfanos. Najvačší z nich – už názvom evokujúci Megálon - je aj najdostupnejší.
Na spiatočnej ceste cez Atény do prístavu Patras na trajekt som sa pokúšal ešte vsunúť niečo do programu a odskočiť si do antickou atmosférou presýtených Delf. Veštiareň a Orákulum mi však nebolo súdené odhaliť… Doprava od železničnej trate do tridsať kilometrov vzdialenej osady podvečer už neskýtala autobusy a na stopa bolo už prineskoro a prílišné šero. Na železničnej stanici Lebádeia postávali asi dvaja taxikári. Po ich údajnej cene na danú vzdialenosť som však prehltol naprázdno… a ešte nastúpil do rozbiehajúceho sa vlaku!
Jadran tak, ako má byť
Kotvíme pri ľahko zhrdzavenom móle v prístave v Splite. V ruke držím poloroztrhanú mapu Juhoslávie z éry socializmu.
Juhoslávia? Nie, už nepreklína sused suseda, už sa nezapichujú nenávistné pohľady alebo rovno chrbty tupými nožmi… Zase má Srb rád Chorváta, Chorvát bosenského Moslima a dokonca – ak vyjdu peniaze – sa idú navštíviť v letnej sezóne k moru alebo do krásnych krasových kopcov…
My s Petrou a Braňom sme pre okružnú dovolenku selektívne zvolili len dve „bývalé republiky“, Slovinsko a Chorvátsko, pričom prvá menovaná krajina s Triglavom v znaku a vlajkou nápadne podobnou slovenskej neponúkla skutočne prímorský zážitok… Najviac prírodných lákadiel poskytuje chorvátsky klin zasadený kol dokola Srbska, Bosny, Slovinska i Čiernej Hory. Takže – Dobar dan!
Splitu a jeho vzdušnej promenáde sa nedá odoprieť fazóna metropoly Dalmácie, mesto však prekľučkujete peši za chvíľu a rozľahlý Diokleciánov palác nie je jednoliata pamiatka z rímskych čias, ale nesúrodé bludisko s vyhliadkovou vežou, vinúce sa celým centrom. Ale ten pohľad z veže – náplasť! Vidíme, ako sa dalmátske pobrežie kedysi ladne vklínilo medzi veniec hor a pokojné more, na juhu tušíme Dubrovnik a niekde medzi… bude čas ochutnať slanú tyrkysovú vodu „Rybníka Európy“, ako Stredozemné more volajú znalí Američania…
Gradac
Posúvame sa ďalej na juh, míňame Makarskú riviéru. V mieste, kde morský breh stráca ochranu horského pásma Biokovo, si na dva dni postavíme základný tábor. Ráno už hľadíme na pokojnú oblohu a vodu pod ňou.
Ako už názov napovedá, Gradac sa rozprestiera na pahorku pod bývalým stredovekým hradiskom. Dnes na kopčeku dominuje veža zvonice miestneho kostola. Obec ponajviac myslí na turistov tým, že udržuje nádherné pláže a obyvatelia zase poskytujú ubytovanie v súkromí skoro v každom domčeku.
Zháňanie ubytovania nebolo nakoniec až takou tortúrou, ako sme čakali. Do tretice sme mali šťastie, keď v dvoch „bed and breakfastoch“ bolo plno, ale ochotní miestni nám poradili, kde sa treba spýtať… V našom dúpati už boli ubytovaní dvaja Bosniaci a jedna česká rodina, takže na naše prvé Dobar dan zaznelo udivené Dobrý den! Tááák, a už len pár krokov,… a už sa čvachtáme v zelenomodrom Jadrane!
Zrelí vymáčať sa v (nie až tak slanom) mori ani sme nečakali, aký prírodný zážitok nás ohúri okolo obeda… Všetkých troch nás v nafukovacom člne vlnky prehadzovali sem a tam na pokojnej hladine asi pol kilometra od gradackej pláže. Už sme mali tendencie náš výlet pozdĺž pobrežia s chabými potápačskými pokusmi pod priamym slnkom ukončiť a vylodiť sa v strede riviéry, keď sa ako veľká čierno-šedá oblá rakva zrazu v mieste, ktorým sme pred piatimi minútami prešli, vynorila obrovská veľryba. Nadýchla sa a hajde pod vodu! Urobila tak ešte raz a vyprovokovala k okamžitému výpadu pár domorodcov s vodnými skútrami, ktorí ju žiaľ definitívne zahnali nielen od brehu, ale i hlbšie pod hladinu.I napriek krátkosti to bol impozantný pohľad.
Ragusa alebo Dubrovník
Jadran skýta na svojom brehu bezpočet opevnených stredovekých miest a pevností. Žiadne však nemá v sebe nádheru Dubrovníka. Posúvajúc našu vlajkovú loď ďalej a ďalej na juh sme sa pochopiteľne rozhodli ho nevynechať.
Dubrovník leží skoro na samom juhu Chorvátska a je nadohľad (na dostrel?) Čiernohorskej hranice, teda okraju Juhoslovanskej „federácie“. Osmahnutí šialene pečúcou guľou sme do Ragusy (starý názov města) vyrazili z Gradacu až popoludní, keď slnko pálilo trošku šetrnejšie.
Po neveľmi širokej ceste sme prekonávali sedlá prímorských horstiev, odkiaľ sa otvárali bizarné panorámy ostrovov, zálivov a fjordov južnej Dalmácie pretkané pasienkami a kopčekmi rastúcimi do vnútrozemia. Po prekonaní ramien obdivuhodnej delty rieky Neretvy sme dorazili… do Bosny a Hercegoviny! Áno, aj tejto bývalej zvazovej republike patrí nepatrná, asi 15 kilometrov dlhá jadranská nožička! Preto pri tabuli avizujúcej mestečko Neum spomaľte, aby ste neodfúkli bosenských colníkov, ktorí na oboch hraničných priechodoch (z - a do Chorvátska) stoja a ležérne kývnu prichádzajúcim vozidlám, na rozdiel od ich sediacich a oči prižmurujúcich chorvátskych kolegov obďaleč… Bosenská pláž sa ničím nelíši od iných jadranských a Neum je celkom pekný prístav, len ho trošku špatia neforemné budovy okolo móla.
Zvečerieva sa, po krátkej tankovacej tortúre (množstvo áut nalepené okolo dvoch stojanov pumpy, ktorej akoby pred záverečnou dochádzal benzín…) už vyzeráme mesto a naozaj – v strmom úseku zahliadneme prenádhernú ostrú siluetu dubrovníckeho prístavu kúpať sa v šikmom slnečnom svetle…
Dubrovník má asi 30 tisíc obyvateľov a je samozrejme mestskou rezerváciou. Zbehneme k hradbám „stareho gradu“ a vstúpime do deja… Ale Dubrovník rozhodne večer nedrieme. Turistov i korzujúcich domácich pribúda a po prechádzke prelukami až k Dómu a pobrežnej pevnosti skoro nie je kam usadnúť v uličkách zaplnených krčmovými stolmi! Je osem preč a galérie a kaviarničky sú stále pootvárané…
Ostrovné čriepky
Rano skĺzneme cestou (hradské nám až na jednu výnimku pripadali nadpriemerne kvalitné, rovné a s dobrým asfaltom) k zálivu, v oku ktorého sa nachádza dedinka Drvenik a v nej mólo s prístavom lodí na ostrov Hvar.
Hvar sme chápali jako vzorku typickej dalmátskej ostrovnej krajiny a myslím, že to bola vzorka dostatočne reprezentatívna. Po vylodení v miniatúrnom prístave sa obnaží krajina tuhých macchiových krovísk a trávových porastov, ľahký opar z olivových lesíkov, údolíčka a zákruty kľukatej cesty naprieč ostrovom a hlavne nekonečná šedozeleň pasienkov, navzájom rozdelených úzkymi hromadami rozsypaných kameňov a vápencových balvanov. Kamene z neobrobiteľnej pody poslúžili aspoň na ohradzovanie pozemkov a’la Anglicko.
Dostávame sa k najvyššiemu bodu ostrova (652 m), míňame v najkolmejšom poludňajšom slnku haciendu s reštauráciou na malej terase, skontrolujeme ponuku a… odolávame. Hneď nato sa za zákrutou objavuje skupina talianskych cykloturistov, odpočívajúca na krajnici a načierajúca do batohov pre ďalšie litre iontových nápojov.
Z výšky objímame pohľadom zálivy mora a menšie pláže v blízkosti Starého Gradu, mestečka na severnej strane ostrova.
Prístav a pár krivolakých uličiek sa chová neatraktívne, pretože do letohrádku chorvátskeho básnika Hektoroviča (s vodnými bazénikmi) ani do baziliky v blízkom háji sa kvoli sieste nedostaneme. Tá istá nedobytnosť je aj visačkou miestnych rybích reštaurácií…
Presunieme sa teda trošku hustejšími borovicovými lesmi na južnú stranu Hvaru do hlavného mesta s identickým názvom Hvar. To bujnie životom aj v skoré popoludnie a tak nielenže ochutnávame báječnú „lešnjak“ zmrzlinu, ale sa aj vydávame na hradisko nad mestom, kde pár turistov okukuje fortifikovanú pevnosť a neďalekú románsku kaplnku. Cestička hore-dolu sa vinie v serpentínových chodníkoch krásnym arborétom s palmami, oleandrami, kaktusmi a ružovými kermi. Zhora vidíme aj skupinku ostrovov zvaných Pakleni Otoci a sľubné stádo lodí a lodičiek…
Chyba lávky! Mólo si užijeme len na korzovanie a konzumáciu výborného platýza na rošte v miestnom restaurante. Víno je takisto skvelé! Len vidina lode na pevninu sa vytráca… Z mesta Hvar vyplávajú len nákladné tankery a jachty, pre osobný trajekt sa musíme vrátiť do Starého Gradu.
Kde cválali indiáni
Východ slnka prezrádza oranžová žiara nad vrcholkami hor na ostrovoch a my už sa hodinu plavíme obrovskou kompou, aby sme zo Splitu o osmej ráno pokročili na sever. Pijeme mokka a pozorujeme prejazd lode najužším bodom medzi malými ostrovmi opatreným z oboch strán majákmi.
Lúče našej cesty sa pretnú pri krátkej zastávke v prímorskom Šibeniku, preslávenom veľkou katedrálou a populárnym vodnopólovým družstvom (chorvátski pólisti v lete trénujú na amatérskej i profesionálnej úrovni výlučne v morských bazénikoch schovaných v malých zálivoch pred príbojovou vlnou), a hneď nato pri vstupnej bráne národného parku prielomu rieky Krky. Okrem krásnych Plitvických jazier obohatených patnástimi vodopádmi má v Krke Chorvátsko ďalšiu neobyčajnú turistickú perlu. Kým divoké vnútrozemské Plitvicko doplnili od neslávnej éry 90tych rokov i žalostné obrazy okolných rozstrieľaných usadlostí, Krka vám ponúka nerušený raj na pozorovanie rýb, vodného vtáctva, flóry a v najnižšom zlome rieky i skvelý kúpeľ v sladkej vode pod vyhliadkovým mostom.
Rozloha parku však mnohonásobne prekračuje tuistický chodník a kto obíde areál k jeho najvnútornejšiemu bodu pri výletnom ostrove Visovac s kláštorom, uvidí skutočnú nehostinnú planinu s veľkými prevýšeniami, sugestívnu pre westernových tvorcov. V tomto rožku rezervácie sme zažili aj jediný – asi trojkilometrový – úsek nespevnenej cesty, po ktorej sme sa už rútili na sever pomaly opúšťajúc dalmátsky a chorvátsky svet.
Iberský kaleidoskop
Kedykoľvek som na Pyrenejský polostrov vstupoval, prifrčal som z baskickej strany cez hraničný Irún. Nech mi to etnickí Španieli odpustia, ale prístup do krajiny cez enklávu horúcich potomkov kaukazských kmeňov (alebo Etruskov?) mi pripadal atraktívnejší. Nielen pre všadeprítomné nápisy a plagáty Askatasuna (sloboda)… Ale hlavne – o dvadsať minút ďalej je San Sebastian.
Toto krajšie hlavné mesto Baskov (oficiálnym je špinavé Bilbao) s rozkošnou plážou nemá okrem kláštora polovytesaného do skaly nejakú výraznejšiu pamiatku. Cez to všetko je so svojou vyhliadkou na more z vysokej pevnosti asi v Španielsku najmalebnejšie. A večer ma dojíma aj secesná budova stanice s približujúcim sa minirýchlikom… či do Barcelony, Burgosu alebo Madridu, nočný vlak pozostáva len z lokomotívy a dvoch-troch vozňov. Spanie je aj v sedačkových vagónoch nadmieru pohodlné. Spojíte si dopredu vysúvateľné sedadlá v kupé oproti sebe, ľahnete si a – spíte.
Vlak sa najprv preplieta baskickým kopcovitým pobrežím, cez snobskú osadu Zarauz ďalej na juhozápad, ale prv, než dorazí do provincie (a mesta s rovnakým názvom) Santander, zvrtne svoju dráhu k horám, až mám z čerstvého nočného vzduchu a z klepotania kolies v tepnách pocit vyznievania ľahkého gitarového "Midnight express".
Madrid. 4 milióny obyvateľov. Obrovskou klietkou severnej stanice Chamartín sa prepletiem do moderného metra a rýchlo jachám na Madrid hl.n., odkiaľ je to kúsok do centra s Pradom a odkiaľ hviezdicovito ponavštevujem Toledo a okolie metropoly. Kráľovský palác a blízka Plaza Mayor je spomedzi odpudivo rozťahaného kastílskeho veľkomesta jedinou atrakciou, na ktorú sa ulakomí fotoaparát. Zato galéria Prado podmaní každého, kunsthistorika i laika. Možno by sa obrazom majstrov páčilo viac v modernejších interiéroch, Prado však zas minimalizuje schody a vláčenie sa sem a tam rozličnými poschodiami. Ako prikovaný zostávam hlavne pred Goyovými Caprichos, na ktoré i fascinujúci Vélazquez a jeho infanti škúlia z vedľajšej sály…
Toledo sa mi pred očami nezablyslo schizofrenickou búrkovou scenériou v zeleno-modrej farbe z obrazu El Greca… Prozaicky som vystúpil na nádraží, chvíľu kráčal pozdĺž v lete neveľmi vodnatej rieky Tejo a mestskou bránou vkročil do šedi toledského suchého leta. Trhovci predávali suveníry a staré mesto sa ladným oblúkom ťahalo od jezuitskej rezidencie až ku katedrále, presne ako to zaznamenal majster na svojom obraze "Pohľad na Toledo s plánom mesta". El Grecových obrazov v nej však visí len pár. Oplatí sa vidieť jeho susedné múzeum, ktorého vstup je však žiaľ z tých drahších.
Krátke vzdialenosti predurčujú aj kráľovskú Segoviu, letohrádok El Escorial a donquichotovské Campos de Criptana k jednodenným výletom z Madridu. Segovskou impresiou je hrad na konci mesta za dómom, z ktorého panoramaticky sledujem okolitú kastílsku planinu, kde v lete nezaprší. Zámok v El Escoriale stále využíva Juan Carlos - tak ako jeho predchodcovia - častejšie než madridský trón. Prechádzajúc sa velikánskym parkom so subtropickými alejami stromov, niet sa mu čo diviť, navyše je Escorial skutočne fotogenická stavba. Takou sú aj mlyny v odlúčenej dedinke Campos de Criptana, asi 60 kilometrov južne od Madridu. Oslepujúca, až nevkusná beloba mlynov je rozprávková, z praktickej stránky sú však zaujímavé ich malinké okienka, ktorých striedavým otváraním a zatváraním sa zvyšoval efekt krútenia lopatiek. Keď si s nimi – s mečom v ruke – začal pohrávať rytier Don Quijote de la Mancha, vlaky za obcou ešte nejazdili. Nejazdia veľmi často ani dnes… Ráno jedným vlakom pricestujete a po hodinovej prehliadke piatich belostných mlynov s pár Japoncami čakáte ďalších šesť na prázdnom nádraží alebo v priľahlom parku na jediný vlak do metropoly.
Pestrá Barcelona, zelené pobrežie
Na vlakovej púti je Barcelona vďačným mestom, pretože má stredomorský šarm kaviarničiek spod nohy sochy Krištofa Kolumba v prístave, odhalí pohľad na krásne čiernovlasé Katalánky a v kritickom momente ponúkne i solídne miesto na spanie – napríklad v Botanickej záhrade na vrchu Montjuic. Tam som aspoň vlahú noc za spevu papagájov strávil ja.
Cez deň sa v "Barce" oddá navštíviť park Guell s nádhernými oblinami a balkónmi na stavbách architektonického fenoména Antonia Gaudího. Jeho kostol Sagrada Família ešte stále nie je dokončený. Gaudího balustrády, výklenky, vlnovky a cimburie z glazovaných tehál na strechách snáď najviac približujú stavebníctvo pocitu z pestrosti hudby.
Keď vás už unaví rušný barcelonský bulvár Rambla, ste prejedení výbornej zmesi paelly či rýb pesca priamo z mora a navečer ste nezakúpili lístok na corridu, ktorej nový stánok sídli kúsok od hlavnej stanice Sants, posuniete sa vlakom na juh do Valencie alebo na sever do Gerony a naďalej študujete nekonečnú lekciu zo španielskej gotiky. V blízkosti Valencie smerom od pobrežia do vnútrozemia zarazia v meste Cuenca visuté jaskynné domy, evokujúce viac Turecko alebo Čínu než Európu. A ďalej na juhozápad už sa rozprestiera zelená Andalúzia.
Kto by mal pocit, že niekde okolo vnútrozemskej Granady alebo Sevilly pocestuje fádnou rovinou, ktorú kde-tu preruší veľkomesto, ten nech nezabúda, že po Švajčiarsku je "Espaňa" druhým najhornatejším európskym štátom. A juh Španielska výškové kontrasty ešte vystupňuje. Spoza vŕškov Sierra Nevady, kde sa sneh udrží skoro trištvrte roka, už vykukuje južanský skvost - Granada a jej Myrtové námestie a Alhambra.
Vrch, na ktorom je arabský letohrádok maorských vládcov, Alhambra, vybudovaná, obkolesujú záhrady a ruch z áut je tomuto miestu cudzí. V Alhambre sa vedľa nádherných záclonovitých nazbieraných portálov a átrií s fontánami darí subtropickej vegetácii a tak posobí viac ako park než hradná pevnosť. Vychutnal som si pohľady na biele vrcholky Sierry Nevady a mesto podo mnou a vykročil ku grenadskej katedrále a starej arabskej štvrti.
Celkom úzko mi bolo, keď som trielil ku vlaku celým mestom i s batohom a naskočil do jedného z riedko vypravovaných spojov do Rondy v poslednom okamihu. Nezapamatal som si totiž cestu z nádražia do centra a tak som pre fyzický prechod z mapového štvorca A7 do D4 zvolil metódu pokusov a omylov… Šťastného ma vo vlaku čakala darovaná tortilla od suseda pri okne študujúceho právo, a napokon po troch hodinách cesty Ronda.
Vlaky spoločnosti RENFE, ktorá kompletne vynovila infraštruktúru pre iberské vlaky a zanechala za posledných desať rokov spústu červenobielych monumentov moderných nádraží, naozaj nejazdia veľmi husto. Na tratiach medzi vačšími mestami na juhu Španielska idú dva vlaky denne, z Madridu do vzdialených miest vo všetkých kútoch krajiny obvykle vypravia jeden nočný vlak. Okrem toho sú starosti s prípojmi, vlastne s čakaním na ne.
Mestu Ronda dominuje zvláštnosť - priamo jeho stredom sa vinie hlbočizná priepasť s riekou. Pocit z menšieho mestečka je úžasný, ale slnko nemilosrdne pripeká a ja hľadám útočište v ceste vlakom do Córdoby, do ktorej sa dostať ale obnáša prestup v malej neidentifikovanej osade (šesť domov a stanica RENFE) a trojhodinovú prestávku na prípoj. Córdobu nakoniec spoznávam ako nevýrazné mesto s hradbami a nádhernou mešitou prestavanou na katolícku katedrálu, prepletenú stovkami kamenných stĺpov. Zážitkom číslo jedna bol ale určite nocľah na zelenom páse oddeľujúcom centrum od novej štvrte za hradbami…
Ak by ste po potulkách takmer všetkými rohmi Španielska stále postrádali niečo originálne, vyberte si ten posledný, štvrtý - a asi najmenej navštevovaný. V najzápadnejšom kúte krajiny pri chladnom Biskajskom zálive príboju hrdo odolávajú tri mestá tvoriace kolorit Galície - Vigo, La Coruňa a najstaršie z nich - Santiago de Compostela.
Pahorky a pasienky sa v Galícii striedajú s pobrežím a mestami v pestrých farbách podobne ako u Baskov, ale zeleň mi pripadala intenzívnejšia a krajina ešte divšia. A mestá, tie mali zvláštny kolorit: v La Coruni som bol medzi morskými promenádami s pomníkmi námorníkov a modernými burzovými palácmi presvedčený, že sa prechádzam po akejsi juhoamerickej metropole. Vigo zasa nezaprie čaro starého prístavu smrdiaceho sleďmi a žijúceho rytmom kotviacich lodí. Ale pocit zo Santiaga de Compostela je viac než obe veľkomestá dokopy. Pútnická katedrála a obrovské štvorcové námestie uchvátia okamžite. Ak sa vám ale podarí genius loci vychutnať a zajať na fotkách pri zapadajúcom večernom slnku, zážitok sa vám zdvojnásobí. Veď je to moment, keď sa slnko - aj keď len na pár hodín - lúči s celou Európou.
Diario Portúgal
Rýchlovlak neobyčajnej konštrukcie na trati Madrid - Lisabon pristavili sice presne, ale vlaku akosi nie a nie sa pohnúť. Strojvodca asi počítal s hodinovým časovým posunom u susedov… Keď Európa spí, v Portugalsku vidia západ Slnka poslední obyvatelia starého kontinentu. Nadránom sa na rozožnutom horizonte začali črtať portugalské pohoria a súprava sa nevysokou rýchlosťou šinula pozdĺž rieky Tejo na západ. To isté Tejo, čo vyviera v Kastílii a tečie už Toledom, ma teraz doviedlo do Lisabonu. Zo sentimentálneho západu slnka sa teda stal východ.
Hlavné mesto Lisabon je pavúkom s ramenami staručkých električkových dráh na kopčekoch okolo centra. Hruď križiaka vytvára hlboko do pevniny sa zarezávajúci a širokánsky morský záliv, pokračovanie Teja, ktoré je premostené visutým betónovým mostom. Most ústi na severnej strane Lisabonu pri pomníku námorníkom a utečencom z Európy pred druhou svetovou vojnou. Obďaleč sa nachádza známy Belém - klasicisticko-gotický palác s hranatou vežou a dómom, symbol slávy portugalského dvora ako protiváhy nabubrelých španielskych vládcov. Tu sa rodili moreplavby Vasca da Gama, Magalhaesa a iných neochvejných dobrodruhov, ktorých neverná fantázia a tušenie krajín za horizontmi nám rozšírili svet.
Porto, priemyselná protiváha metropoly, je z útulného rybárskeho štátu akoby trochu vyňaté. Máločo v šedých uliciach motajúcich sa okolo mnohých nádraží, prekladísk, tovární a skladov pripomína hlavného vyslanca Porta - Vinho de Porto. A pritom sa polosladký mok rodí skutočne za mestom, na úrodných stráňach kopcov a riek pri španielskej hranici.
Portská aglomerácia pokračuje cez visuté oceľové železničné a cestné mosty k moru a plážam v mestečku Povoa de Varzim, ktoré je v portskom duchu moderné, ale útulné a ľudia tu majú ten neopakovateľný esprit južanov. Pozvaný na večeru so skvelým hlavným masitým chodom a dobrým vínom, nemohol som odolať ponuke navštíviť portugalský diskobar. Tam nechýbalo nič, v čom by portugalský temperament nehral hlavnú rolu. Hlučné prípitky, hudbu a tanec po polnoci prehlušila len dosť ostrá pästná bitka, a tak spánok nasledoval až nadránom…
Na spriatelenie týchto dvoch extrémov v portugalskej koži slúži na spojnici Lisabonu a Porta pár krásnych historických a pútnych zastávok, svedčiacich o tom, že iberské národy si v kultúre nemajú čo vyčítať. Spomedzi starobylej Évory, svätej Fátimy a študentskej Coimbry som si vybral tú poslednú. A neľutoval som. Coimbru zdobí nádherné blúdivé centrum prastarých ulíc, vysypaných nemožnými mačacími hlavami, z ktorých ukrutne bolia nohy, ale zato zočíte miestny najstarší akvadukt, univerzitu, hranolovitú gotickú katedrálu Fé a staré meštianske domy s modrými ozdobami azulejos. Coimbrou preteká rieka, za ktorou je oddychový park a promenády po oboch brehoch osviežujú atmosféru. Tú doplnil i útulný penzión, kde som na noc pookrial.
To najlepšie nakoniec - Maroko a Turecko
Čo sme pár dní pred cestou vedeli o severoafrickom Maroku? Len to, že sa tam (asi) dopravíme loďou a že kdesi na konci Marockého kráľovstva žijú Nomádi a Sahara sa ticho presýpa z miesta na miesto…
Netopier preletí, poryv zaznie na tichej zemi,
Kopne do spiacich okrových tvarov.
Lavína zrazu tu blízko prehrmí,
Fatamorgána predostrie sen nad čiernou kaabou
Divoké kone, modré hory, žlté kone, čierne lesy, sivé mraky
Horúci vlak v diaľke klopýta, už vysieva predtuchy,
Odráža útoky zlých, keď všetci v dome spia.
Oheň je na schodoch do našej kajuty,
Hnev horí - kde tkvela studená fantázia?
Divoké kone, biele hory, červené kone, hnedé lesy, čierne mraky. A zore
Modlím sa, nech svitne zem a nech zmizne tieň,
Krajina natretá oslnivými farbami.
Ružice veterné roztopia z mihrabov srieň,
Fialové kopce letia so žiariacimi očami
Divoké kone, zelené hory, hnedé kone, červené lesy, modré mraky.
A more.
O pol deviatej ráno prichádza vlak
Viezol nás tri dni a tri noci z Tangeru do Marákkešu k obratníku Raka a späť. Maroko sa k nám prihováralo riavou miest, prírodu sme vnímali len z vlaku a povestný vrch Džabál Toubkal videli len v diaľke z marákkešských plochých striech. V Marákkeši, meste zázrakov, sme, ovinutí hadmi zaklínačov a odetí do arabských hábov, vyskúšali aj pravý marocký cous-cous. V Rabate prekvapení civeli na nebývalý poriadok a čistotu na uliciach, ktorej pomohol aj nečakaný letný dážď. V susednej prímorskej Casablance zase, okradnutí zderskými taxikármi, nocovali v hoteli Mon Rève (Moj sen), ktorý mal ku snu ďaleko a kde sa nám o spánok starali desaťcentimetrové kobylky…
V Tangeri, prístave, vstupnej i výstupnej bráne Afriky, sme precítili šepot a krik arabskej mediny, striasali obchodníkov s kobercami a iných "sprievodcov", nakupovali kašmírové šatky, čuchali hašiš v malých krámkoch a kupovali ovčí syr… len na kone akosi nezostal čas.
Do Turecka je pohodlnejšie ako vlakom dostať sa autobusom cez Edirne do Istanbulu, mesta a dvoch svetadieloch. História Carihradu, kde sa moslimský vplyv vmiesil do tradičných byzantsko-helénskych pomerov až v 14. storočí, by vydala na mnoho tučných kníh, prejsť sa večer okolo zálivu Zlatý roh a obísť starú štvrť Beyazit a Veľký bazár preto rozhodne nestačí. Zavítajte do sultánskeho paláca Topkapi, blízkej modrej mešity Sultanahmet a jej - dnes už - dvojčaťa, kedysi byzantskej svätyne Agia Sofia, a potom možete ochutnať pečené rybičky niekde na pobreží Marmarského mora. Nás to však už unáša Bosporskou úžinou na východ do Bursy.
Bursa na opačnej strane malého mora medzi Bosporom a Dardanely vlastní unikátnu Zelenú mešitu s mauzóleom Mehmeda I., ale inak je to len provinčné mesto. Z nej cez prístav Canakkale, svedka mnohých námorných bitiek, vyrážame do Izmiru, zapáchajúceho veľkomesta. Ale pozor, cestou je nutné ešte odbočiť do Tróje.
História stratenej Tróje, objavenej v 19. storočí Schliemannom, začína zlatým jablkom, sľúbeným najkrajšej z troch bohýň, ktorých súťaž "Miss" mal rozriešiť plachý Paris, a končí spustošením Tróje vďaka trójskemu koňovi, umiestnenému v prístave… Trója je symbolom všetkých tých palácov, hradov, divadiel, kostolov, mešít, symbolom stretnutí porazených a víťazov. Jedni stavali, iní ničili. Dnes hladina mora v okolí Tróje trochu poklesla a stará pevnosť je tak súčasťou súše, zaviatej pieskom a prekrytej kameňmi, kde možno ani ďalšie storočie nebude stačiť na odkrytie minulosti so všetkými pokladmi a divmi sveta.
Izmir len preletíme a mierime k moru. Zastavujeme sa v Pergamone, dávnom hlavnom meste provincie Ázia s neuveriteľne strmým amfiteátrom, a nasmerované máme do Efezu, kompletne zachovaného starovekého mesta. I človek s malou dávkou fantázie si tu vie dobre predstaviť život starých Lýdov, Achájcov, Peržanov, Grékov či Rimanov, občas kuriózne sa odohrávajúci medzi knižnicou, divadom a nevestincom. Efez má aj jeden zo siedmich svetových zázrakov, Artemidin chrám, výlučne mramorovú obrovskú halu, z ktorej zostalo pár stĺpov a základy.
V blízkosti mesta je nádherný skalný chrám Panny Márie a pútne miesto kresťanov, ktoré vzniklo oprávnene. Veď tu po Kristovej smrti Mária naozaj prežila posledných 11 rokov života.
Efez zničili až Ostrogóti, ale aj tí si možno pochvaľovali príjemné kúpele v terasovitých vápencových bazénikoch v Pamukkale. Na tomto "bavlníkovom hrade" dnes stoja drahé obchody a hotely pre magnátov, a aj to je možná príčina úbytku vody pretekajúcej medzi bielymi nádržami tohto 15 tisíc rokov starého prírodného útvaru. V neďalekom Asklépieione, mieste zasvätenom bohovi lekárstva, je svojrázna staroveká nemocnica, doplnená práve bahennými a minerálnymi kúpeľmi. Žil tu lekár Galenos, ktorého meno si dnes prisvojili farmaceutické firmy.
Aj keď more je na tureckej riviére lákavé a teplé, prístavy a letoviská plné hotelov (a pevnosť nad Alanyou s Červenou vežou alebo rímske mestá Perge a Aspendos sú skvostmi) , vrcholom cestovania Tureckom je Kapadocia, skalná ríša, kde ľudia oddávna budovali kostoly, obydlia a celé mestá do temnoty tufových brál. V podivuhodnej harmónii s okolitou polopúšťou a prírodnými skalnými komínmi a ihlami stoja v mestách Nevsehir a Goreme až osemposchodové stále obývané domy-skaly s dvormi, schodišťami a balkónmi. Kedysi ich začali stavať i s nádhernými pomaľovanými kostolmi kresťania, skrývajúci sa pred dobyvačnými Arabmi.
Kapadocia leží v úplnom strede Turecka. Cestou ďalej na východ Malej Ázie by cestovateľ objavoval nové a nové príťažlivé veci. Dávne karavány i dnešné cesty z Kapadocie sa však točia na juh, k moru. Stredozemné more bolo zlomom v živote pútnikov, nomádov, celých národov. Tento denník sa pokúsi priviesť k nemu, do jedného z jeho "štyroch rohov", aj vás.