Helvétske kríže.
Ilirjana už nebaví predstierať záujem o narastajúcu hromadu nevybavenej práce a mačká v ruke magnetickú kartu pre vstup a výstup z inteligentnej budovy na okraji mesta. Nasadá do limuzíny BMW, obíde parkovaciu lajnu a pod privretými viečkami sa mu vybavuje rodné Ochridské jazero, kým disciplinovane čaká na železničnom priecestí na prejazd ďalšieho z presných a často vypravovaných rýchlikov.
Ách áno, tá nešťastná Juhoslávia… Aj tam sa národnosti miešali jedna cez druhú, ale rozumeli si úprimne, srdečne, tak trošku inak než na západe. Až raz… A Macedónci? Vlastne sú šesťnárodnostným súštátím. Dá sa tam po všetkom, čo sa za posledných osem rokov pred ich prahom odohralo, ešte zostať?
Okrem psychologického tlaku z pocitu, že jediný chybný počin (s kriminálnym nádychom) može byť v krajine mlieka a medu posledný, ho komfortný život v srdci Európy príliš neťaží. V sobotu večer rozprúdi chladné pivo Hürlimann s červeným pentagramom v znaku ostrú macedónsku krv krajanov v lokáli Skopje vo Schwerzenbachu, ináč sa však doporučuje mlčať a držať krok…
„Len nevyrobiť průser…“
Prikrádam sa k okienku..“Budete ve Švýcarsku pracovat? Sdělte nám, prosím, co nejvíce detailů o Vašem pobytu!“
Nad jednou z nádherných vilových dejvických ambasád vlaje vlajka atypických štvorcových rozmerov. Myšlienka na švajčiarsku misiu sa mi zahniezdila v hlave niekedy na jeseň a našťastie už za pár týždňov sa z nej vykľula realita!?
Našťastie? Kedysi som sa vnútorne snažil uistiť, že na zahraničné projekty už jazdiť nebudem. Plány sú ale na to, aby sa kreslili (a kriesili…) a ja sa ocitám druhého februára vo veľkom terénnom aute na nemecko-švajčiarskej hranici.
Po kotrmelcoch prvých bádensko-würtemberských križovatiek si na automatickú prevodovku pomaly zvykám a náhle mi dochádza, že je to prvýkrát, čo šoférujem v cudzine. A hneď na území dvoch – tak rozdielnych – štátov.
„Alles auspacken!“ znie britký príkaz nevľúdneho colníka. Po utvrdení, že na svete nezažijete ponižujúcejšiu colnú kontrolu ako vo Švajci, nachádzame o jednej hodine poobede správny diaľničný exit Wallisellen a kupujeme s Christophom mapu Zürichu. Ešte sa veľakrát zíde…
Prvý míting u Nokie Schweiz dopadá stredne uspokojivo. Nikto nám – piatim zástupcom firmy TeleConsult najatým na mapovanie terénu pre rozbehnutý projekt diAx – nenaznačil, že by nás tu nechceli. Skor naopak, boli sme žhavo očakávaní. Na druhej strane najočakávanejšie sú veľmi rýchle pracovné výsledky. Je utorok a do štvrtka máme termín na zaučenie.
Medzitým v stredu ráno mrzne a my začíname zhromažďovať pomocky, mapy, štelujeme ďalekohľady a foťáky. Na pekné mesto pri jazere stále ešte nie je a asi ešte chvíľu nebude čas.
Vidiecka metropola
Zo začiatku som ubytovaný v dübendorfskom hotelíku Bahnhof (skutočne umiestnený na stanici). Už tu sa poodhaľuje rétorománska obľuba v jednoduchých stavebných materiáloch a postupoch. Dominuje drevo. Dübendorf je blízkym predmestím, či skor samostatnou obcou pri Zürichu, takisto ako obec Wallisellen, kde sídlia firmy Nokia a diAx.
V deň D – štvrtok – postupujú oba naše týmy (rozdelili sme sa na troj- a dvojčlennú grupu, sľúbené sú ďalšie posily) dokladne. Máme na jednej stanici objednanú plošinu, takzvaný cherry-picker. Je to auto, z ktorého zdvižného ramena sa dá lepšie pozorovať okolie. Nanešťastie by sa táto plošina zišla aj na okolitých staniciach. Vzhľadom na počasie a časovú tieseň zrealizujeme len dva prieskumy viditeľnosti.
Čo možeš urobiť dnes… Príslovie, ktoré si opakujeme s kolegami po každom záchveve dobrého počasia, ktoré nestihneme v teréne využiť, nepodryje autoritu mocného helvétskeho počasia. Keďže sme si už zvykli na temné dni a noci, keď nad hlavou namiesto hviezd blikajú mokré snehové vločky, nevzruší nás x-té daždivé ráno sledované z okien hotelovej jedálničky pri raňajkách. Mrzí len bezmocnosť – veď okrem jedného nádherného predjarného slnečného odpoludnia sme ešte nemali možnosť ani len zazrieť pastviny a pahorky zürišského a okolitých kantónov.
Ápropos, švajčiarske raňajky… O prísun bielkovín sa postará tanier vybraných domácich syrov – treba oň ale najprv požiadať!? Ešteže nepekné, ale aspoň o úsmev sa pokúšajúce čašníčky „syrovú“ výzvu pochopia po jednom – dvoch týždňoch jednotvárnej marmeládovej stravy ako trvalú. Inak by sa rána zmenili na stereotyp čaju Yellow Label s pečivom (najpožívateľnejšie sú mäkké croissanty), maslom a malými kelímkami džemu. Ale občas sme s Eberhardom ukoristili aj pravý (pod)alpský med.
To všetko sa už ale odohráva v penzióne v od veľkomesta 20 kilometrov východne umiestnenom mestečku Uster na brehu jazera Greifensee.
Penzión samotný posobí sympatickým, aj keď veľmi pitoreskným dojmom. Hlavná budova zo strany ulice s modro-bielou fasádou predstavuje vlastne hotel. Za ňou v oddelených hrazdených stavbách sídli malé kino a garáže (kino - pre zaujímavosť – premietalo obvyklý komerčný brak typu Armageddonu alebo Lásky cez internet). Penzión z objektu robí vlastne až posledná – „hosťovská“ budova, takisto len z cementu a dreva, zasadená do snáď prvej terénnej vlny pahorkatiny východne od Zürichu. V nej sa nachádza celkove osem apartmánov. Tak Usterania - majitelia objektu bývajúci v dome hneď za rohom - nazývali garsónky vybavené komfortom TV a kúpeľne s WC. Všetko je príjemne maličké, vložené do priestoru, na ktorom by sa našim megalomanom sotva podarilo vtesnať striešku k foyer priemerného hotela.
Usteru ako mestečku nemožno uprieť ospalosť provincie s hlaholom zvonov kostola, ktorý opanoval parcelu práve nad penziónom, a i istú malebnosť. Istú preto, lebo mesto okrem miniatúrneho zámočku s detským ihriskom a malého parku žiadnou pamiatkou ani atrakciou nedisponuje.
To všetko sa ale do lúčov nášho pohľadu dostalo až po pár pracovne trávených týždňoch (myslia sa aj víkendy), kedy sme si v lepšom prípade v trojici s Christophom (nemecký „Ossie“ z Liechtensteinu – pozor! Nemýľte si mestečko pri Chemnitzi, bývalom Karl-Marx-Stadte, so štátikom okolo Vaduzu) a Eberhardom (Prušiak od Hannoveru) išli oči vyočiť nad neporušenou alpskou prírodou východných častí krajiny v kantónoch Graubünden (Grisson) a Tessin (Ticino), v horšom sme zízali za hmlovým oparom na dažďové kvapky a temno desiatich diaľničných tunelov v reťazi nad jazerom Wallensee, kadiaľ viedla naša skoro každodenná trasa.
Spend a penny & Go!
V medziach krajiny, ktorej mestá neoplývajú natoľko významnými kultúrnymi pamiatkami ako „Našsko“, sa dlhodobé vegetovanie vo Švajčiarsku zásadne mení hlavne na obdivovanie prírodných krás. A tých je neúrekom.
Baedekrovsky si dovolím z ementálskeho syra vypichnúť len niektoré „fajn“ diery –
Via Mala – perfektná hra prírody pod zlomom žulových masívov blízko údolia Zadného Rýna. Uzučká roklina nad i pod tonami padajúcej vody, ktorá uklovala tvrdý kameň, je snáď vyššia než širšia. Miesto je známe aj natočením známeho filmu s Jurajom Kukurom
Fribourg – nádherné sídlo vo frankofónnej časti, kde stromy sú už zelenšie, strechy domov karmínovejšie a dievčatá krajšie… Navštívili sme s kamarátom Petrom mestečko počas malého jazzového festivalu a srdcom nám pohlo i navodením „slovanskej“ atmosféry nalievaním nápojov do umelohmotných kelímkov…
Matterhorn – očarené pohľady na impozantnú zubatú štvortisícovku smerujú z Zermattu, lokality, kde sa sústreďujú cyklisti, lyžiari a peší turisti zameriavajúci hľadáčiky fotoobjektívov na (niekedy) nezahmlený vrchol. V zime i nezime sa odvážlivci tiež vydávajú zalyžovať si na pláňach nikdy nemiznúceho snehu
Lausanne – falošné „zaručené“ správy sa vám budú snažiť nahovoriť, že ak sa ubytujete v okolí Chateau St. Maire, z kopčeka uvidíte Mt. Blanc z okien jedného priečelia a Matterhorn z druhej! Nie je to tak, ale do Lausanne by vás napriek tomu cesta mala zaviesť. Aj keď kopcovité hlavné mesto oblasti Vaud na brehu Lac Léman nie je typickým kantonálnym sídlom a zlé jazyky tvrdia, že vlastne nemá centrum, je už po stáročia vedľa neveľmi povabnej Ženevy kultúrnym centrom švajčiarskych Francúzov. A veniec kopcov, ktorý zazriete z horných uličiek Cité na rozhraní talianskych, francúzskych a „tých pravých“ miestnych Álp, bude určite zadosťučinením
Aareschlucht – pod vami hučí nesmierne zradná zelená voda Aary ďaleko pred prietokom Bernom a vy sa na visutom chodníku nad priepasťou nestačíte diviť, kde sa nesmierna sila vody berie v pred chvíľou ešte pokojnej a tichej rieke. A ešte čosi - keď si počkáte do záverečnej hodiny otvorenia vychádzkovej cestičky, možete sa na ňu poza úzky turniket prepašovať, pokiaľ vás nikdo nevidí. Ušetríte pár strieborných chechtákov…
Lugano & Locarno – toto sú mestá-letoviská s najpríjemnejšou klímou v krajine kravičky Milky. V človekom spútanej, ale nádhernej horskej scenérii sa spolu s Asconou a Morcote vynímajú ako perly nad jazerami Lago Lugano a Lago Maggiore. Bruchá zalesnených rozprávkových kopcov vystupujúce oproti vyhliadkam rovno z krištáľovej vody, do ktorej sa priam ponára dedinka Gandria, rustikálne visiaca na strmom svahu nad vodou, pripomínajú Rio de Janeiro. Gandria je čarovne ukrytá pod zalesneným listnatým svahom, radom tunelov nad jazerom a typickým ticinskym kostolom
Bazilej – tu sa Rýn po ľahkom dotyku v Schaffhausene definitívne – už ako veľtok – vtáča do Nemecka a ako motor priemyslu urobil z Bale (francúzsky názov mesta) veľkomesto, ktoré z rieky na oplátku vyrobilo – stoku. Dnes už toto mesto múzeí tak nesmrdí, katedrála nad južným brehom a tehlová radnica je impozantná, ale inak mesto posobí nudným dojmom. Raz – kedysi pred rokmi, ešte ako turistu-študenta – mi ho obveselili švajčiarski colníci pri príchode do Bazileja francúzskou lokálkou. Sediac v jednom z troch miniatúrnych modrých vagónikoch SNCF ma obkolesili muž a žena v uniformách a musel som sa postaviť. Po akútnom prehľadaní zvrškov sa mi vrhli na ruksak a tašku a o frustrácii z kontroly pred prísediacimi cestujúcimi vypovie, že pozornosti neušiel ani jeden list papiera, mapa, peňaženka, jej obsah a hygienické potreby. Domáci sa naopak tvárili, že colníkom ubližujem ja…
Planéta Luxúria
A dostávame sa k ďalšej helvétskej doméne – vlakom. Swatchkami, rolexkami či omegami meraný čas na alpských nádražiach je garantovane presný. Neomylné sú aj cestovné poriadky a precízny je odjazd každého jednotlivého vlaku (aj keď aj tu sa chybička vlúdila. V deň nášho príchodu do zimnej rozprávky Zürcher Zeitung smutne popisoval železničnú nehodu – náhodu medzi Hlavným a predmestským zürišským nádražím, kde sa zrazili dva vlaky pozemnej rýchlodráhy a jeden človek prišiel o život).
Rýchliky medzi veľkými mestami jazdia neuveriteľne husto a vagóny sú sterilne čisté s priezračnými oknami. Svoju romantiku si udržujú aj nádražia a hlavne zapadnuté horské nádražíčka.
Čo by miestni ajznboňáci mohli pre svojich mlsných zákazníkov ešte urobiť? Aj ďaleká budúcnosť je už narysovaná. Plánuje sa giganticko-utopický projekt obrieho podzemného metra spájajaúceho všetkých osem švajčiarskych „veľkomiest“, ktorého prednosťou by mali byť ešte vyššie rýchlosti, ekologická nezávadnosť a nadvaznosť na celú ostatnú infraštruktúru… Vráťme sa ale na zem a spomeňme radšej železničnú sieť odchádzajúceho sveta lokálok, krátkych horských tratí!
Asi najmagickejším výletným vlakom tejto kategórie je rétsky Glacier Express, ktorým za sedem hodín prekonáte dištanciu z kúpeľného St. Moritzu na východe až do Sionu blízko Ženevského jazera. Ľadovcový vlak sa šplhá kolmo ponad údolie Rýna a St. Gotthardský tunel, ktorého rýchlikovú trať križuje vo výške 2023m, teda mimoúrovňovo o zhruba 800 metrov vyššie. Vo Vispe možno presadnúť na skoro tridsaťkilometrovú neuveriteľne strmú trať vláčika do Zermattu (podľa tradície z červenej do zelenej súpravy) a modliť sa, aby sa za Malým Matterhornom vynoril z hmly aj ten veľký…
Najkrajší kút ale na každého návštevníka čaká ešte trochu ďalej na západ na viničom porastených vyhliadkach pozerajúcich sa na úžasný Lac Léman v kraji, kde už uši rozochvieva francúzština. V strmých uličkách Lausanne a okolitých mestečiek sa predsa vcítim do atmosféry umeleckých sídel týčiacich sa nad jazerom, kde poda je sypká a červenkastá, vonia vínom a aj keď sa kdesi v diaľke na juhu týči ešte pár statných štvortisícoviek v masíve Mt. Blancu, ako keby som sa oproti slnečným lúčom díval na záliv Stredozemného mora.
Francúzska časť je aj miestom, z ktorého sa do Helvétie rozšíril kulinársky fenomén fondue – flambovaného syra roznych značiek, pripravovaného hlavne pre cudzincov (za patričnú cenu…).
Bohužiaľ sa vo švajčiarskych reštauráciách gastro-úžasov nedočkáte, sortiment je skoro pozdĺž celého štátu zhruba rovnaký. A silne kozmopolitný. Dáte si nemeckú hustú polievku podobnú eintopfu a ako hlavný chod vás čaká steak, talianska kuchyňa (samozrejme, pizza…), cordon-bleu alebo bravčové Röstli. Atraktívne servírované boli kuracie nudličky v „körbli“ – prútenom košíku s kroketami. V každej, aj sebazapadnutejšej jedálni alebo bufete vám, ak prejavíte záujem jesť, prestrú farebný papierový obrúsok a priložia príbor. Po konzumácii sa obrúsok odhadzuje do koša. Dbá sa na praktičnosť a nie na efekt.
Vína, ktoré sa predávali vo východnej marke, boli vačšinou talianskej proveniancie. Malé viničky v Ticine slúžia zrejme len pre lokálne potreby. Pivových druhov nebolo nijako veľa, zvačša mdlej chuti oproti našim značkám Či už miestne, alebo od rakúskych susedov, zásadne len so slabou alebo žiadnou penou. A drahé…
Ilirjana mátajú nočné mory nechápania základných súvislostí práce, ktorú „koordinuje“. Tak to už na veľkých mobilných projektoch chodí. Vie len, že ľudia pod ním jazdia denne do terénu, nosia všakovaké výsledky, náčrtky a fotky a on musí ich report vždy zaniesť do počítačovej databázy.
Občas sa ale pristaví a zaútočí –
„Milan, ako teda vlastne funguje to mikrovlnné spojenie?“ Tak sa na chvíľu nadchneme pre Hertzove vlny a ja sa zapálim ako inštruktor…
To Ursa, sympatického štyridsiatnika s vejárovitou modernou bradkou a s pichľavými očami, nič priúčať netreba. Už pár mesiacov je v prestížnej Nokii akvizičným špecialistom pre Chur a okolie a pár mesiacov súčasne vrčí na spolusediaceho múdreho, ale odovzdaného Angličana Roberta, ale aj iných kontraktorov z cudziny.
Experti z Únie či z Ameriky? Len nerušte naše kruhy a náš ostrovček luxusu. Zvládneme to aj sami a bez nároku na odmenu… Veď sme „naši“ a sme na to hrdí!
Či to majú cudzinci obecne vo Švajčiarsku ťažké pracovne, neviem posúdiť. Že je ale ťažké spoločensky splynúť s alpským zarazeným prostredím, sa dalo vycítiť. Kantóny „svojím“ gastarbeitrom nič nedajú zadarmo. Absolútna lojalita s každou maličkosťou zapečatenou červeným súmerným krížom je samozrejmosťou.
Možno je to tak trochu aj tým, že ani vlastným nedáva spoločnosť všetky vymoženosti len tak… Každoročne sa o tom presviedčajú skoro všetci „bojaschopní“ chlapi, keď ich prikvačia rok čo rok sa opakujúce manévre u armády. Tu sa u Bundeswehru na výnimky nehrá a morálka národa, kedysi pripraveného vzdorovať v alpských kavernách aj nacistom zo severu, dominuje. V práci – projekt neprojekt – sme sa už my, neznalí miestnych pomerov, ďalej nepozastavovali nad tým, že občas niekto z domorodcov odfrčí na mesiac až dva na nútenú dovolenku.
Zaujímavosťou z hľadiska miestnych anomálií je aj rotovanie funkcie prezidenta (naposledy pred rokom vlastne prezidentky) spomedzi členov Spolkovej rady vždy na pol roka. Nikto si teda prezidentovania neužije veľmi dlho a táto funkcia nemá honorárny, ale viac výkonný charakter.
Oddanosť veci má samozrejme aj svoju vysoko pozitívnu stránku. Miestni si tu v uliciach nekupujú iné než švajčiarske výrobky a potraviny. Isté položky (napríklad hodinky) inej proveniencie sa samozrejme na lokálnom trhu ani nedistribuujú.
Aj Urs má drahé hodinky a nad pracovným stolom zavesenú helikoptéru, asi aby bolo každému jasné, že sa tu len tak neobšmieta, ale “profesionálne” lieta v pracovných úlohách. Bohužiaľ v tom občas naozaj lietal, ako napríklad v príhode viažúcej sa na použitie vrtuľníka.
Na istú vzdialenú stanicu našej siete, umiestňovanú na elektrickom stožiari vysokého napatia, som sa chystal už dlhšie. Skor či neskor by ma Rheinfelden aj tak neminul. Odovzdane sa dívam na nepatrnú bodku na belostnom kopci asi dva kilometre odo mňa, keď sa pohľadom na úzku serpentínu zasypanú tromi metrami snehu utvrdím, že inak ako peši to nejde.
Čo ma však prekvapí, je zhruba v polovici výstupu a brodenia snehom zjavujúca sa štvormetrová betónová stena, stojaca v snežnej ceste a ako keby zvádzajúca nejaký potok alebo stoku z obrovského kopca blízko priesmyku San Bernardino. Neostávalo iné, než cestou k pylónu na betónový val vyliezť, chvíľku liezť ako mačka po jeho asi 30 cm-ovej rímse ako po kladine, na príhodnom mieste zahodiť pod seba foťák, lampu a ďalekohľad a naostatok zoskočiť zase do štvormetrovej hĺbky, samozrejme do sypkého snehu.
Po hodine a pol som sa k stožiaru za silného vetra vo výške 2400m konečne dodriapal, zapol svetlo, nafotil, čo sa dalo a hybaj spať najkratšou cestou (teraz už naozaj kolmo dole…) k autu…
Po mesiaci, asi niekedy v apríli, sa v Nokii hovorilo o jednej nedostavanej stanici kdesi v horách Graubündenu, kde ešte nemohlo dojsť ani len k technickej prehliadke, ktorá by určila, čo potrebné sa dovezie vrtuľníkom. Čaká sa totiž na… lavínu, ktorá z daného svahu vždy spadne raz za rok zjari a oslobodí prístup k elektrickým pylónom. Aké bolo moje zdesenie, keď Urs spomenul, že kýžený bod je Rheinfelden, nie je dostupný inak než helikoptérou a je už najvyšší čas, aby lavína spadla… Betónový val teda nemal nič spoločné s korytom potoka. Bol to protilavínový zátaras!
Zürich
Návratom skoro nehlučnej helikoptéry na lúku vedľa nášho pracoviska a výstupom z kokpitu sa zase ocitneme v príjemnej realite klimatizovaných kancelárii a nechávame snehové kráľovné z Davosu za chrbtom. Niekto múdry spočítal, že dvojhodinový výlet na budované stanice vrtuľníkom a spláchnutie zhruba šiestich lokalít za deň bude v konečnom efekte lacnejšie ako sedemhodinové plahočenie sa do hor autami po úzkych cestách s bezpočtom zákrut. Nezostáva než veriť.
A tak posledné, čo sa vryje do pamati z vyhliadkového letu, je pokojná hladina Zürišského jazera a bodky plachetníc na vodnom povrchu zelenkastej farby.
Zürich ako železničná a automobilová výhybka Švajčiarska nemá veľa dočinenia s ozajstnou dovolenkovou atmosférou. Skor svojou obchodníckou Bahnhof Strasse (najkomerčnejšou na svete?) basáva a sťahuje významné udalosti a kšefty z celého sveta, podobne ako sa to s vedeckými podujatiami darí Ženeve, a kolorit príjemného jazera Zürchersee s vlievajúcim sa Limmatom je len na spestrenie. Zeleň v podobe krásnych lesoparkov, ktoré obklopujú celé mesto aj populárnu Zoo, je ale rajom pre odpočinok domácich i návštevníkov.
V malom centre sa v okolí hlavného kostola Münsteru sústreďujú kaviarne, reštaurácie a policajti monitorujú zle zaparkované autá. Mohutný komplex univerzitných budov v kopcovitom teréne je príjemnou zmenou, na ktorú možno nadviazať návštevou neďalekého Múzea moderného maliarstva. Znovu v zajatí zelene.
Nakoniec krátko k letore
Už zase sa ťažké oblaky na pár dní nakopili nad Zürich a okolie a Urs a nebo sa zase mračí. V nízkom tlaku vzduchu sa nám nechce iniciatívne myslieť pri počítacích mašinách, keď blysne v emailoch akási nemecky písaná všeobecná inštrukcia. Jedného z Poliakov napadne rozptýliť ctihodnú Nokiu a na rozposlanú správu reagovať slovami „Pan nie rozumie, czo jest w tomto maile napisane“. A Fíni – rodilí to príslušníci firmy – kontrujú emailom na všetky adresy – „En ymmärä, mita tähäan sähkopostiin on kirjoitettu“.
Príkaz chasníka zo švajčiarskeho podhoria bohužiaľ znie „Stop these emails now!“ Nie, Urs a jeho krajania sa nenarodili a nebudú rodiť so zmyslom pre humor…
Charakteristika Švajčiarov ako nepremýšľavých ľudí, uprednostňujúcich dané pred neočakávaným a nekladúcich otázky „ale prečo to tak je?“ Na túto otázku nie je krátka odpoveď, je to snáď dané hlavne mentalitou horalov, výchovou a nezvykle silným ramenom štátnej a miestnej politiky, ktoré svojimi pešiakmi hýbe dokonca viac ako v niektorých totalitných režimoch.
A tak sa Ilirjan snáď dočká toho, že celá rodina a on s ňou budú jedného dňa prijatí glatbruggskou radnicou ako svojprávni Švajčiari a cesta k blahobytu dláždená obavami, disciplínou, ale aj radosťou z pokojného nažívania v prepychu vstúpi do cieľa. Vo Schwerzenbachu bude pivo a rakija tiecť potokom, v opojení snáď nebude Albánec závidieť Srbovi a klaksóny v nočných uliciach sa rozozvučia.
Ajaziovci budú už z druhého brehu pozorovať, ako sa každý ďalší vstúoivší cudzinec z východu podrobuje povinnému snímkovaniu zo štítu za účelom prevencie choroby chudobných tuberkulózy, zatiaľčo Urs si bude pre zmenu naďalej pristrihovať bradu, žasnúť nad trúfalosťou nechápavých darmožráčov spoza hraníc a zdieľať spoločný bohatý svet s tými, čo sa vyberú do lákavej a krásnej krajiny – ostrova v srdci hor.