Do neznáma

Budík nezvonil. Típol som ho pred zvonením (4:11hod.) a vložil zápalky do očí. Sprcha. Zima.

Letisko Ruzyně. Všetko prebieha v pokoji cez Frankfurt a nástup do lietadla Boeing 767 kolumbijskej spoločnosti Avianca do Bogoty.

Prísediaci (asesor) Ignatio drmolil nemecky, chválil Heidelberg a spolu sme hanili globalizáciu, ktorá sa mi neskor zjavovala po roznych miestach Chile v krutých podobách. Potom som tak na hodinu „vytuhol“, nad hlavou nám premietli NY „heartbreaker“ (dobrý film…) a začala sranda. Holandsko-kolumbijsko-nemecké deti Jana (Juanita) a David Arsil-Ferreira (hrdili sa menom po otcovi, nemecké po matke sa im asi hnusilo) rozpumpovali náladu. Malá hovorila skvele anglicky, nemecky a (keďže žijú v Amsterdame) holandsky, skúšala i španielčinu. Už som chápal, že mohli do lietadla nastúpiť samé a bez obáv. David pojedol množstvo žemlí a segra ho okrikovala „shut up“. Juanitu ešte stále rozosmievali i silikonové prsia blízko sediacej pravej kolumbijskej krásavice…

Thriller ale prišiel a zmenil sa v horror – jeden nemecký turista asi let neprežil (zlyhanie srdca a dýchania). Starostlivosť  a pripravenosť Kolumbijcov na podobné prípady bola žalostná. Stalo sa to krátko pred pristáním v Bogote.

Metropola

Santiago de Chile, W 70/47/10, S 33/22/40. Prílet tesne po 5hod., cítime veľmi príjemnú klímu, pretože sa ochladilo po celodennej horúčave. Plachtíme v tme mikrobusom asi 20 minút prázdnou diaľnicou od letiska do mesta k hotelu.

Ten je asi ako bežný hostel, dosť čistý, vylepšený tým, že izby majú sprchový kút a WC. Asi ako naše hotelové Bčko.

Po nutnom krátkom spánku (spíme ako zabití) vetríme po meste prvé chilské zážitky. Santiago má 5 miliónov obyvateľov, je prehľadne americky vybudované, infraštruktúra v európskom duchu. Údajne pripomína Buenos Aires, pre mňa je oboje zatiaľ neporovnateľné. Metru sluší prívlastok parížske. Dispozície staníc sú rovnaké ako pri Seine (peróny z dvoch strán, koľaje v strede), skoro zhodný je i systém turniketov, ako aj napájanie súprav zospodu. Zrejme úplne totožné sú vozne, sú ako tie novšie súpravy v Paríži.

V centre veľa pamiatok nenájdete. Zaujímavá, aj keď výzdobovo strohá je katedrála. Múzeum predkolumbovskej éry nemá až tak veľa exponátov, ako proklamuje,  Museum de Bellas Artes obsahuje ponajviac chilských autorov. Internetuchtiví o nič neprídu, ako koniec-koncov v celom Chile. Internet Café je priestranné, blízko centra a zákazníkmi sú často presne také isté, počítačmi zdeformované „kockaté hlavy“, ako u nás. V santiagskej Internet reštaurácii sa ale dá aj objednať šťavnatý biftek.

Večer v takzvanej umeleckej štvrti Bella Vista spočíval len v návšteve baru a konzumácii, pričom ľudí v uliciach bolo pomenej a štvrť rozhodne nekypela životom ako barcelonská Rambla.

K obratníku

Posledný raz (platí pre ďalších 12 dní) zakývam vianočnému stromčeku v Hoteli Sama a nakŕmim chudú mačku zo susedstva a už sa rútime severnou industriálnou zónou Santiaga. Panamerická diaľnica je vskutku štvorpruhová tak 80 kilometrov za mesto a potom ešte občas v krátkych úsekoch. Obdivujeme cestné stavby, zárezy do skál, visuté mosty železníc a tunely. Žeby juhoamerické Švajčiarsko?

V La Serene nestojíme, len blízko tohto univerzitného mesta čerpáme naftu. Na rozdiel od Brazílie (zdroj: Stejskal / Brazílii s plnýma kapsama peněz, 1999, vyšlo u Albatrosu)  sa nám veľmi Shellkári nevenujú, len bez pýtania načapujú palivo. Nikto neumýva okná a nesleduje olej.

Po celej ceste nás sprevádzajú nápisy vytvorené grafitti štýlom prostým namaľovaním farbou po skalách alebo – pribúda ich smerom na sever s púšťou – zložené z bielych kameňov na hnedom podklade púšte. Vzývajú hlavne politické esá (budú voľby), oslavujú futbalové kluby (Colo Colo!) alebo len holo informujú svet o autorovi (Carrasco, Copiapas apod.). Svet si to iste bude pamatať.

Krajina sa mení, kukuričné polia, pastviny, náhorná rovina, strmé kopce a prvé kaktusy (asi 100 km od Santiaga). A občas už prebleskne Pacifik! Pri ňom aj večer kempujeme v dobre stráženom (aspoň dvadsať četníkov) táborisku s teplou vodou! Zmočím prvýkrát ruku chladnom oceáne (pozdĺž celej Ameriky obmýva Tichý oceán súš len svojimi studenými prúdmi, preto je tu snáď okrem Mexika tak málo typicky prímorských stredísk) a skoro sa ukladám spať do vreca.

Vstávam, je 6:35 a nie sú Vianoce. Spacák prejdem prstom a je – viac než mokrý! Nie je veľká zima, psy (zablšené) nás neolizujú a tak si spokojný dám sprchu. Vyrážame a po chvíli chytáme prvý defekt. Štyria (šesť účastníkov ignorovalo) maturujeme nad defektným zdvihákom a keby nezastavil padre v oprotiidúcom Nissane, možno by sme tam ešte dnes špekulovali. Výstraha – požičaný mikrobus Kia (hahaha) nemá skoro žiadny equipment. Po ďalších 10 km nás nás víta Parque Nacional Pan de Azúcar (čosi v zmysle Cukrová homoľa) s tučniakmi, pelikánmi a tuleňmi. Spočíva v krásnej (aj keď už nie zelenej) zátoke obkolesenej ostrovmi bizarných tvarov, na ktorých sídlia (vyvaľujú sa) uvedené tvory. Najfotogenickejšie tulene pózovali priamo pred objektívmi.

„Modrá lagúna“ priťahovala smaragdovou vodou, jemným pieskom a príbojom trieštiacim o skaly, v ktorom sa močili (cudne v tričkách) deti. Vyšli sme z rezervácie na rovnú diaľnicu typu Dallas – Phoenix s jediným odpočívadlom na dvoch stoch km (dávame si polievku cazuella a vajíčka paila).

Chile sa ukazuje v pravom svetle – hodiny a hodiny jacháme pustinou, obkolesenou vyprahlými horami po oboch stranách. A nestačíme obdivovať neuveriteľné nerastné bohatstvo – vždy sa vyfarbí. Tu zelené pláne háld medenej rudy, tam žlté jazierka sulfidov. A pri tmavosivých kopách sme upozornení na zmes zlato-platinovej rudy. Ku koncu dennej 700 km-trasy splývame s reklamou Adventury na Chile pri pamatníku Atacamy – soche Ruka púšte.

Atacama je viac kamenitá než piesočná púšť, desivo vyprahnutá (asi ako každá púšť). Keď večer zastavujeme v oáze Coya okolo rieky Rio Loa, vidieť, že na pár miestach pustatina ponúka aj zeleň a vodu (slaná rieka!). Atacamu skrz-naskrz pretínajú zrušené alebo občasné nákladné železničné trate (úzkokoľajky sa zaujímavo zarežú do kameňa) spájajúce vymreté mestá duchov.

Pri hraniciach s Peru a Bolíviou

Deň prebieha štandardným atacamským tempom. Resumé – nadpriemerná nálada, jeden defekt, málo jedla a spámku v aute. Cesta je vratká a často absolvujeme 1000 metrové prevýšenie so enormných výšok, kde púštne homole posobia mesačne giganticky a na dne údolí bez života badáme vraky zrútených kamiónov, áut i autobusov.

V baníckom mestečku Maria Elena kupujeme po čase zas ovocie a máva nám sympatická vedúca predajne. To ale nezmakčilo osud, ktorý nám neodvratne privolal ďalší defekt. Prebehol ako minule, zase s pár ignorantmi, ktorí potom s radosťou nastúpia do opraveného auta. Bol to deň geoglyfov. Od miniatúrnych petroglyfov na kameňoch (mikrosvet indiánov) až po Giganta de Atacama, 91 metrového muža púšte vytesaného (vylešteného) do brala.

Míňame najvačšiu liadkovú továreň – opustený Humberstone – a vidíme aj nádherne bohom zabudnutú železničnú staničku s prednostom (presne podľa Gogoľa), psom a knihou návštev. Mestá duchov pribúdajú, supy sa zlietajú, ale preblesknú aj endemické stromy živené nie púšťou, ale dlhými koreňmi, siahajúcimi k spodnej vode. No nie je to živá santiagská pastvina s vínnou révou a koňmi. Majestátna pampa je prerušená až živým mestom Aricou s vilovými štvrťami a rušným centrom. Ubytúvame sa v Residencii Madrid a hľa – skutočne! Izby (bez WC a umývadla) sú usporiadané okolo patia a celkove je hotel veľmi príjemný.

Kára sa šinie nočnou (ale živou) Aricou (pár opilcov na uliciach, jednu potýčku sme stihli z autobusu) k náhornej planine Lauca. Najprv sa ale musíme vymotať z nekonečna kruhových objazdov v meste, čo je bez smerových tabúľ dosť náročné. Konečne trafíme správny smer. Na výpadovke smerom k trojuholníku Bolívia – Peru – Chile vidíme doležitú úzkokoľajnú tepnu do bolívijských Ánd. Dnes ňou ale veľa vlakov neprejde, pri Poconchile je vykoľajená nákladná súprava. Pozdĺž cesty sa pestuje hlavne kukurica a nejaké krmoviny pre ovce a kozy. Železnica urobí trik – prekríži typickú atacamskú oázu z pravého k ľavému kukuričnému poľu, otočí sa o 180 stupňov a vydá sa po úbočí ľavého – úplne pustého – kopca do neuveriteľných výšok. Z diaľky sa zdá, že je na dvoch miestach zaviata zosuvmi sute. V horských súvratiach sa od výšky 2100 metrov objavuje špeciálny kaktus – kandeláber s rozkonárenou korunou.

Pri 3000 metroch za odtrhnutým vagónom vidíme inckú obchodnú stanicu (ruina). Zákruty naberajú na hustote, zatiaľčo vzduch redne. I tak sa ešte stále cítim príjemne v mestečku Putre, východisku horolezcov k výstupom na andské sopky (3600m). Dávame si kokový čaj (te de coca), čím krivoprísažím voči sľubu nikdy neskúšať drogu, hoci o drogu nejde (len o surovinu na jej výrobu). Príjemný účinok spomalených reakcií pri vizite dediny Parinacota (krásny kostol) a jazera Chungará (4400m) – oboje v podkove sopky Parinacota (6330m) – sa mení na nepríjemné vytriezvenie pri zostupe (ako zo skoro každej drogy) a prvý kompletný zážitok z výškovej choroby (nevoľnosť, nepokoj). Napriek krásnym fotkám a relatívne šetrnému počasiu.(pod mrakom) som šťastný zo zostupu do Aricy, kde choroba ustúpi – snáď - nadobro.

Zatiaľčo som dobre spal, múdre hlavy výpravy vylovili na ČTK správu, že pri San Pedro de Atacama nás minulo zemetrasenie sily 6,5 stupňa Richterovej stupnice (deň potom, čo sme uvedenú oblasť opustili a deň pred návratom do San Pedra)… Dostal som z toho psychický otras a nevedomky ma čakal blbý deň. Takže – slnko pálilo do autobusu tradične z ľavej (našej) strany, posadas pozdĺž cesty neboli vybavené toaletami a keď som nakoniec v globalizačnom KFC jeden slušný záchod našiel, nechal som v ňom slnečné okuliare.

Putujeme na juh bezútešnou krajinou. Iquiqué je architektonicky zmatené mesto na brehu Pacifiku, kde hlavná trieda pripomína New Orléans, ale prístavu chýba morská atmosféra. Vietor zaranžoval obrovskú piesočnú dunu východne od mesta. V susednej La Tirane je neznesiteľne teplo a v kostole Panny Márie sa pripravuje jedna z ponovoročných nedeľných omší. Ľudia – samotní i rodiny – sa neviažu k bohoslužbe upjate, skor voľne, aby z toho mali dobrý pocit. Mníška predspevuje len prvé slová veršov a – ako na koncerte – vyzýva ľud, aby pokračoval

.

Po zhliadnutí zdevastovanej ladom ležiacej fabriky na liadok Humberstone sa poberáme prespať na pláže Tichého oceána. Západ Slnka je nádherný ,ale voda má – hoci na 21ej rovnobežke – len 15,5 ºC a tak sa kúpu len otrlejší, medzi ktorých nepatrím.

Ráno nás šteklí slnečnými lúčmi spoza oceánskeho oparu až potom, čo zisťujem, že spacák zďaleka nenavlhol tak, ako uvádzal sprievodca. Po ráne sa už práši za kočiarom smerom pozdĺž oceánu na juh. Neďaleké slabšie zemetrasenie zhadzuje na vozovku pár balvanov, čo si vyžiada čakanie autokolóny zhruba 2 hodiny.

Nato sme prešetrení (formálne), či nevyvážame bezcolne nakúpený tovar z Chile do Chile a dostávame sa do (na dlhšiu dobu) posledného prímorského mesta Tocadilla. Niňos na pumpe zdravia náš voz a zato, že malý Miguel Angel umýva okná auta, z ktorých budem neskor fotografovať, dostáva dve šiltovky Satur.

Už sa zase ťaháme do beznádejne nezelených výšok Atacamy, teplota je vražedná a vyslobodením je až mestečko San Pedro de Atacama, takzvané hlavné mesto púšte. Posobí príjemným dojmom oázy, hoci aj tu je o vodu núdza a pitná rozhodne nie je. Krásny kostol s drevenou kostrou strešných trámov zdobí malé námestie. Zvyšok strediskovej obce, kde – ako sa podarilo výprave vypátrať – žije a pracuje aj česká emigrantka Markéta, tvorí pár kolmých úzkych uličiek s rovnako vysokou (to jest pre časté otrasy zeme radšej prízemnou) zástavbou. Večer sa ubytujeme v na prvý pohľad útulnom, ale veľmi (do červena) zaprášenom kempe bez teplej vody a v uliciach spoznávame výpravy zo španielsky hovoriacich krajín (Argentína, Španielsko,…). V reštaurácii kúzli čarodej a ceny sú neprimerane „strediskové“. Ešte pred spaním sa v Mesačnom údolí za ostrého vetru a zimy predierame davmi turistov, ktorí ako my prišli odfotiť magický západ Slnka.

Spánok sa vďaka hispánsko-germánskym častuškám nekonal a tak už od druhej s očami otvorenými na Južný kríž som bdel v spacáku a čakal budíček. O štvrtej sme vyrazili nočnou pampou ku gejzírom El Tatio, ktoré sú najvyššie položenou atrakciou svojho druhu vo svete (4321m).

Pravdupovediac som po dvojhodinovom spánku a poruche (klinový remeň) autobusu na ceste začal intenzitu farieb sírnych a soľných nánosov vnímať až po chvíli. Kamenné sute boli ružových, sivých, bielych, hnedých a zelených farieb, síra sa tlačila na povrch vo forme vriacej vody a bublajúceho bahna zo závrtov. Výtvor pomaly začal pohlcovať turisticjý boom, takže kým nie sú vybudované prístupové cesty, miestni padres valcujú autiakmi plne naloženými turistami podložie prameňov i potočiky sírnej vody.

Popoludní sa v najvačšom teple vydávame do vtáčej rezervácie (plameniaky, lelky, divé kačky) na soľnom jazere Salar. Nepredstaviteľný úbyt živín v prostredí nepožívateľnej vody a vyzrážanej soli namiesto brehov kompenzujú plameniaky jedinou potravou - mikroorganizmami. Lokalita prináša len bezútešnosť. Neexistuje tu vegetácia a jedinými hrdinmi „badlands“ sú vtáci.

Vyrážame zo San Pera (Pero miesto Pedro pre priveľký počet túlavých psov) a užívame vcelku príjemný medzideň. Keďže okrem zastávky v železničnom múzeu pod holým nebom v Baquedane (tá dedina musí byť niečím čertovsky významná, ulicu Baquedano nájdete v každom meste) a pri Skalnej bráne Chile nad Antofagastou (previs pri pobreží zo sedimentov, pripomínajúci podobný útvar v južnom Provensálsku) sa program ničím neobohatil, je čas zrekapitulovať, s kýmže som to vlastne Sever Chile videl –

-          Miloš „veliteľ“ – sprievodca Adventury, t.j. dobrodruh z povolania a Kia-eskamotér (odvodené z typu mikrobusu, ktorým sme sever precestovali)

-          Jana „učiteľka“ – vcelku neprudivá Pražačka s dvomi dcérami, nevyžadujúcimi starostlivosť (Jana pokračuje v ceste mesiacom v Ekvádore), „zvládnuteľné“ učiteľské stavy

-          Eva z Fončordy, dravá turistka z Banskej Bystrice

-          Jarda „cestovateľ Sr.“ – Hradečák, sedemdesiatnik, uchovávajúci si esprit ešte aj v nadávkach

-          Mirek „veselá kopa“ – získava si nás i Chilanov pesničkou „Colo Colo (mlýnské)“, inak z Mostu

-          Radek – držka s blond kučeravou hrivou, naša hlavná atrakcia pre Indiánov (z Nuslí)

-          Marian – podnikateľ z Těrlicka, jediný Moravák, statná postava s dávkou tolerancie.

Večer v Antofagaste máme chuť zájsť do Schoperie (bar s čapovaným pivom). Hlavne preto, že mesto sa ničím, ani peknými Chilankami bohužiaľ nevyznačuje. Pobyt nad Obratníkom Kozoroha končí v hoteli spravovanom starenkou portugalského povodu.

Presun o 1/10000000 svetelného roku

Počas letu z púšte do civilizácie sa nič nepredvídaného nestalo. Lietadlo sa síce hniezdilo vo vzduchu, raz sme „dosť hlboko klesli“ (za čo sme asi vyinkasovali vačší prídel jedla), ale Santiago nám bolo súdené a bolo možné tu navštíviť poštu a kúpiť slnečné okuliare, ktoré som stratil. Napato je očakávaná jazerná oblasť.

Dvojica šoférov ako z Guzmánovej tajnej organizácie Svetlý chodník (krycie mená Gonzalez + Castro) sa popod fúzy usmieva pri nakladaní batohov na strechu autobusu Mercedes. Jachá sa Panamericanou na juh cez Talcu do trhového mestečka Chillán s indiánskymi výrobkami a zvláštnou čiernou emailovou keramikou. Na námestí stojí hypermoderný kostol rozdelený na zvonicu s kaplnkou a hlavnú loď v inej budove. Zvláštna, maličká Mercedes s výzorom Edith Piaf sa mi prihovára pod sochou a vidím, že akákoľvek hrdosť na mojich 15 španielskych slov je zbytočná. Neviem presne motív, zrejme len empatiou podfarbené spoznávanie cudzinca.

Pokračovanie cesty ponúka zaujímavú rovinatú krajinu hraničiacu so savanou. Poľnohospodárstvo sa rozvinulo na veľkofarmách (vinárstvo, slnečnice, kukurica, kone, dobytok). Približujeme sa k vodopádom Lauca, skýtajúcim zlom rieky Lauca a prepad o 60m dole. Most v blízkosti vodopádu je tiež atrakciou, jazdia po ňom ťažké kamióny a vyzerá, že toho už veľa nevydrží. Trojhviezdičkový kemp avizuje agua caliente (teplú vodu), ale je to ako zvyčajne len volavka.

Ďalší krásny pamatník postavil Gustav Eiffel v Chile na rieke Rio Melloco. Je to oceľový železničný most nad dlhým údolím jednej z najdlhších chilských riek (najdlhšou je Rio Bio Bío). Po pár desiatkach kilometrov sa ukazuje jazerná oblasť architektúrou blízkou severskej s množstvom dreva. Ešte kus na sever kraj podobný Ardénam predstavuje kopce a pahorkatiny, vlnitú krajinu a ihličnany (borovica, eukalyptus).

Jazerný District

Vačším centrom jazernej oblasti je Villarica pri rovnako pomenovanom jazere. My zastavíme na druhom brehu tohto jazera v mestečku Pucón, ktoré rozhodne nevyzerá chudobne. Názov jednej z reštaurácií – Patiseria Suizza – je veľavravný.

Programom dňa je výstup na sopku Villarica, ktorá je činná tak, ako jej 54 chilských kolegýň. Vstávame tesne po piatej hodine a za remcania spáčov vykračujeme do centra Pucónu k sídlu miestnej cestovky (už vieme, prečo ich je toľko a prečo mesto prosperuje), ktorá nás vezie k údolnej stanici lanovky na zhruba stred kužeľovitého kopca. To jest – bus do výšky 1400m, lanovka ešte o 300m vyššie. Až potom može začať naše martýrium. Je oblačno a hmla, vyrážame a za chvíľku prekračujeme dolnú hranicu snehu. Brodíme sa vyššie v rovnomernom tempe, až konečne okolo pol druhej dosahujeme kráter. Ten s našim príchodom ožíva a prská, dymí, čadí, praská pri stretoch sírnych a vodných pár. Žeravá láva sa ukazuje v pažeráku sopky a občas máme pocit, že explóziu už nič nezastaví.

Cestou dole podozrivo sledujeme hustnúci dym a pre istotu nasadíme tempo „sklz“. Spočíva v užití snežných dráh vyjazdených sprievodcami. Povodne vyzerali ako zlomy v snehu sposobené otrasmi sopky, ale keď sa do korýt posadíte a za pár sekúnd zistíte, že ste o 200 metrov nižšie, chápete ich pravý účel. Takto sa to opakuje asi šesťkrát a už sme – spálení slnkom, ktoré žiarilo pod vrcholom – dole pod lanovkou.

Deň končí, cítim sa unavený a úplnej demontáži organizmu bráni len sprcha a pár pohárov vína.

Ani nestačím vychutnať osemhodinový spánok a vymýšľame si ďalší samovražedný výlet k jazerám v prírodnej rezervácii Huerquehue (názov je evidentne od indiánov Mapučo). Ráno je zima a kopce za Pucónom vyzerajú neprístupne a šedivo. Za pozdĺžnym jazerom Caburgua nás očarí živý prales s popadanými kmeňmi stromov a množstvom bambusov a kvitnúcich estrellít. Vegetácia posobí tropicky, aj keď sa otepľuje len zvoľna.

Opať ťažký výstup…Asi zo mňa chce niekto urobiť na staré kolená horala. Cítim však únavu zo včerajška a kráčam ďaleko za poslednými. Pri troch horných jazerách pospájaných vodopádmi (Lago Chico, Toro a Verde) je čo obdivovať. Hnedé jašterice sa hemžia na kameňoch, voda je čistá a smaragdová (= esmeralda!!!), no proste správny výlet…

Večer sa rozhoduje po neúprosnej volebnej kampani o chilskom prezidentovi a navrch má ľavičiar Lagos, i keď len o 2,5%. Pre obyvateľstvo (a hlavne turistov) z toho vyplýva jedno – 24 hodín sa nebude podávať a predávať alkohol. Zásoby sa samozrejme oddá urobiť, ale takisto ako iní sme zaváhali a neostalo než improvizovať. Z bryndy nás vytiahol chlap, pracovne nazvaný John Miller. Mal Nissana Pick Up (sú ich v Chile tisícky), vyzeral ako “starej” a – po anabáze v šiestich “supermercados” vyrobil sedem pív!

Presúvame sa o 250 kilometrov južnejšie (a začína to byť cítiť) k jazeru Llanquihue. Množia sa nemecky ladené názvy a nápisy, aj keď krajina pripomína viac anglický Lake District. Z architektúry posobia nemecky len niektoré kostoly. Navečer križujeme stredochilský dažďový les s výhľadmi na jazero a príroda prejavuje originálny juhoamerický rozmer – je zase úplne iná než kdekoľvek predtým. Skúšame prvýkrát v krajine rybiu špecialitu – losos chutí skvele a je vypečený doružova ako kedysi na ražni v Karpentnej.

Kúdole prachu sa nám valia do busu stále viac, čím sa blížime k Puerto Monttu. Poslednou skutočne pevninskou atrakciou Chile skor, než sa ocitneme na ostrovoch a nesúvislej súši, je jazero Todos Los Santos, teda Všetkých Svatých. Výlet loďou nepodnikáme, niektorí skúšajú rafting rieky vytekajúcej z krásneho horského jazera. Pri vychádzke k zelenej lagúne míňame mohutnú výletnú haciendu a minichatku (akú u nás majú ľudia v záhradách) s nápisom Miel y Huevos. Gelety medu vidieť zoradené za oknom, majiteľ bohužiaľ neprichádza celý deň.

Dar nebies v podobe dažďa je pre širákových turistov výzvou. V peknom prímorskom Puerto Montte za nás dilemu strechy nad hlavou našťastie vyriešila cestovka. Bývame v cabaňas (“dependence” alebo – ako v Usteri vo Švajčiarsku – “apartmány”) pripojených k rezidencii Casa Suizza. Majiteľka penziónu v kopcovitom mestečku, neskoršom východzom bode letu do Patagónie, nie je však Švajčiarka, hoci tak vďaka blond vlasom trochu vyzerá. Pršalo viac-menej v noci, až potom, čo som stihol schovať prístav a panorámu mesta do foťáku.

V prístavnom bare si dávam polievku Paila Marina, kolegovia sa spoľahli na pivné značky Cristal a Escudo. V TV sledujú čašníčky futbal Chile – Brazília zápas rivalov, ktorí sa rozkmotrili v 90tych rokoch po kvalifikačnom zápase na MS, kde bol po simulácii brankára zápas kontumovaný v prospech kanárikov, hoci na ihrisku Chile vyhralo 1:0. Brazília sa kvalifikovala, Chile nie a dodnes sa to prejavuje na vzťahoch oboch krajín. Tentokrát to končí zmierlivo remízou a my ráno pokračujeme trajektom na neďaleký “rybný ostrov” Chiloé. Jeho najvýznamnejšími perličkami sú krásne pitoreskné kolové domy nad zálivom hlavného mesta Castro a asi 150 ostrovných katolíckych kostolíkov z dreva. Každý je iný!

Opustenie pevninských pozícií

I paláce sú v Puerto Montte – jednom z koncov sveta (končí tu Panamerická diaľnica, začína však Pinochetom budovaná, ale nedokončená a hlavne nezúžitkovaná Carretera Austral) – z dreva, čo v seizmickej zóne prekvapuje. Aspoňže letisko je cementové. Let do Punta Arenas (kde žil Martin Kukučín a kde ochladzujúci faktor vetra – takzvaný windchill – činí strašných 15 ºC!) našeptá pohľadom na ostrovy, fjordy a fúru mrakov magalhaesovskú atmosféru.

Ale prílet do Arenas je prozaický… Bežné malé letisko bez riadiacej veže a my presadáme do krátkeho autobusu staršieho rodného čísla na cestu do neďalekého Puerto Natales. Bus má prílišnú voľu riadenia, vodič operuje volantom ako na roli. Ale nie je to silným vetrom, ako myslíme… Skutočne hrá rolu len vek vozidla…

Cestou vídame pštrosom podobné nandu, lamy huanaco a mnoho dravcov. Míňame hranicu s Argentínou, žánrovo sprevádzanú kravkami, a vstupujeme do mestečka, kde sa v obývacích miestnostiach kúri celoročne (nie však v spálňach!).

Natales – mesto pri zálive Ultíma Esperanza – opúšťame zase skoro ráno.Azimut 345º, k Národnému parku Torres Del Paine. Fjord Ultíma Esperanza (poslednej nádeje) nesie obrazné meno pokusu nájsť paralelný – severnejší – prieliv medzi Tichým a Atlantickým oceánom vedľa Magalhaesovej cesty. Ani v prevratnej dobe námorných objavov ani neskor sa to nepodarilo a fjord – posledný v rade a sľubne dlhý – len stvrdil Portugalcov dávny triumf. Cestou už vzhľadom na predraženosť miestnych odpočívadiel nekonzumujeme nič okrem chorriza (klobásy) s ensalada chilena (zmes paradajok a cibule, ktorej chuť dokonale kazí koriander). V národnom parku nás opať skásnu a začína bizarný týždeň pod vežovitým masívom Torres, o ktorý sa pokúšame hneď ďalší deň.

Trekisti a vedci

“Urýchlená” športová skupina našej výpravy vyšla v ústrety vrcholu už v predvečer a “se zlou se potázala”. Miloš veliteľ zažil asi najvačšiu osobnú prehru v rámci zájazdu a grupa sa po strašnej snehom a dažďom naplnenej noci v sedle pod jazierkom (v ktorom sa na krikľavých pohľadniciach odráža celý masív) vrátila ráno do základného tábora. My sme ako “vedecká” skupina vyrazili ráno a celodennou túrou zmákli jazierko, nafotili dosť hmlisté veže vrcholu a odobrali sa za vetra do tábora…

A ráno do sediel! Zhruba opačným smerom ako k vrcholu sa vinie turistický chodník, ktorý absolvujeme na koňoch. Sprevádza nás už tradičný vietor a sympatická študentka “hnojariny”Carolina, ktorá neovláda žiadny jazyk okrem španielčiny, ale i tak sa dozvedám aspoň to, že práca s koňmi (a turistami) vo verejnom táborisku je jej brigádou medzi semestrami. Kone – Crespa, Veintecuatro (“24” podľa poradového čísla v stáde) a moj Stocuyon – sú zdatné a so sedem(!)hodinovou prechádzkou krásnym kaňonom sa vysporiadajú lepšie než naše boľavé telesné schránky. Kone odmietajú maškrtiť a vystačia s hltom trávy a vody z potoka. V polovici výletu – na hornej “stanici” – je kemp v nádhernom hájiku pripomínajúcom čerešňový sad.

V Národnom parku Patagónie možete, pokiaľ vás neodnesie vietor, vidieť nádherné zvieractvo (líšky, orliaky, sokoly, divé husi a kačice, papagáje, lamy, šťastnejší i kondora či pumu) a alpskú kvetenu, machy a lišajníky. Ale nevládne vyložený asketizmus – v refugios (chatách) nalievajú víno z lepších chilských značiek. K tým špičkovým patrí Gato Negro i Blanco (Čierna a Biela mačka), typické stolové suché vína, korenisté Cabernety (najlepšia Santa Emiliana) či vynikajúce muškátové vína (z okolia Talcy) alebo polosuché “kláštorné” Clos del Pirque.

Chladné, ale suché ráno vyzýva k baleniu táborových potrieb a presunutiu sa o 40 kilometrov ďalej do oblasti bližšie ku glaciérnym útvarom prístupným loďou. Presuny v rámci rezervácie fungujú zásadne mikrobusmi a na akúkoľvek vzdialenosť od 5 do 25 “klicks”sa účtuje paušál 1500 pesos. Vodiči ochotne zastavia turistom túžiacim vyfotiť si prírodné krásy. Príroda je ešte divokejšia, stáda lám vačšie a my sa ubytúvame v horskej chate, starej barabizni blízko administratívneho centra parku.

Na Los Glaciares Grey (buď sa jedná o šedé ľadovce alebo je Grey menom nejakého anglosaského objaviteľa alebo osloboditeľa Chile) nám objednané počasie nevychádza. Neuveriteľný prírodný úkaz vznikol v karovom údolí v juhozápadnom rohu parku Torres, kde sa z 2400metrovej výšky sunie obrovská masa ľadu do malého jazera v nadmorských 60  metroch. V lete sa z kolosu uvoľnujú fotogenické ľadové kvádre. No nefoť to…

Bohužiaľ sa vyjasňuje až pri odchode nášho busu míňajúceho gigantické vyvrásnené svahy, kde je pozorovateľné zasúvanie atlantickej litosferickej dosky pod pacifickú. Bohatý zdegenerovaný kváziturista si može všetko prezrieť z izby alebo reštaurácie štvorhviezdičkového hotela výhľadmi cez vyleštené okná.

V našom refugiu sa zatiaľ schádza nový koktail klientov, po včerajších Francúzoch a Gringoch zo San Diega sú to Walesania a dve Severoangličanky (Donna z Yorkshire a Kate z Edinburghu). Poprvýkrát v rezervácii prekračujeme v ženskej spoločnosti limit jedného litra alkoholického nápoja na osobu. Ešteže o jednej dieselový generátor dohučí, lampy zhasnú a keďže sviečku niekto ukradol, ideme na kute.

Nádhera! Príroda šarmantne žiari v slnečnom svetle, nálada krajiny je zase úplne iná než včera, keď temné mraky obkolesili bledú hmlu nad vrchmi a evokovali skorý koniec sveta na skutočnom kraji sveta. Je pekne a vyrážam na krátku prechádzku k výhľadu na krajinu, ďalšie jazerá a ľadovec, cez prírodu, v ktorej všetko zostáva neporušené a každý kmeň stromu dotlie tam, kde umiera  alebo ho zláme víchrica. Večný rast a zánik…

Vraciame sa do Puerto Natales, lebo čas letí a nás čaká posledná várka zážitkov z Chile predtým, než doplachtíme do chladnej Európy. Juh je stále studený a mňa prenasleduje nepríjemný pocit, že sa chladu vyhnúť nedá, lebo zima vládne južnej i severnej pologuli.

Počasie nám robí snáď prvý vážny podraz, keď na lodný výlet do fjordu Ultíma Esperanza dostávame úder do tváre v podobe celodenného škandinávskeho lejaku! Asi aby bolo pomenovanie fjord namieste… Z trasy nemáme teda okrem rozmazaných kontúr ľadovca na konci zálivu nič, alebo len malú satisfakciu v podobe romantiky plavby. Polostroskotaná loďka má v programe dvakrát čaj, jedenkrát sendvič a príjemné študentky – hostesky, z dvoch vie jedna dokonca 15 slov anglicky.

Tierra Del Fuego a okolie

Transfer autobusom do Punta Arenas nás premoknutých veľmi neohreje, ale leitmotívom dňa je nakoniec nad očakávanie luxusný “bed & breakfast“ hotelík v Arenas, vyvažujúci 90 percent nemastných – neslaných ubytovacích možností pozdĺž cesty. Mesto posobí celkove akosi kompaktnejšie ako iné chilské sídla, výstavba je udržovaná a vyniká skoro švédsky precíznou radovou zástavbou s vkusnou architektúrou. V penzióne niet slabého miesta, vstupné foyer s krbom je starožitné, izby veľké, všade teplo a čisto. Pri predstave, že tu zostávame spať dve noci, žiarim.

Ak pátrate po príčinách vysťahovalectva Stredoeurópanov do Chile a početnosti chorvátskych, maďarských a srbských mien na firemných, domových tabuliach či úradoch (napríklad Hrvatska škola), prídete ku katastrofálnym pomerom vo vlasti a hospodárskej kríze 20tych rokov. Je zodpovedná za desiatky nápisov ako Ivčevič, Kovács, Popovič v Punta Arenas, akomsi logickom útočisku emigrantov (mesto zakladali v 19. storočí), ale aj v Antofagaste či Santiagu. Bieda motivovala viac než ohrozenie vojnou. V Južnej Amerike však úradovala chudoba takisto a tak rovnaké percento prišelcov zase plávalo nazad do Európy.

Nie tak Martin Kukučín, činný posledné tri roky svojho života v Arenas ako chirurg. Tu spisovateľova loď doplávala i obrazne a v roku 1929 tu umiera. Nebývalou náhodou natrafíme v 120tisícovom meste na Kukučínovu pamatnú dosku na jeho bývalej rezidencii. Až dodatočne pociťujem satisfakciu, veď rodákov sa pri Ohňovej zemi (pýcha?) ešte tak veľa neobjavuje, náš baedeker neexistuje a tie anglosaské to samozrejme neuvádzajú.

V posledný januárový deň sa prechádzame najjužnejšou juhoamerickou – samozrejme chilskou – pevnosťou Fuerte Bulnés, odkiaľ sa pohľadom na Magalhaesovu úžinu nedá nepokochať nad jeho objavmi a žasnúť nad útrapami jeho „survey teamu“ z roku 1520. Keď si myslíme, že sme tým pádom definitívne preťali Chile odhora dolu, dostáva sa nám drastickej pravdy… Blízko pevnosti sme totiž upozornení na pamatník označujúci geografický stred Chile… Na vine sú antarktické územia pod správou krajiny. Premýľam, čo by sa stalo, keby sme náš slovenský geometrický pupok pri Podbrezovej museli vzhľadom na piaď pody v Antarktíde premiestniť trebárs do Ugandy!?

Večer sa ideme ešte pozrieť na tučniaky patagónske a nandu do neďalekej rezervácie. Zvieratá sú krotké a nechajú sa vyfotografovať, čo sa pozdľž cesty zaručiť nedalo.

Závan cesty domov

Za letu na sever za teplom do Santiaga sa všetci pripravujeme na teplotný šok, hoci po okienkach Boeingu stekajú husté povrazy lejaku. Zmena zo Subarktídy do spaľujúceho kotla je naozaj citeľná, potrebujeme ju kompenzovať vínom v našej obľúbenej santiagskej „haluzni“. Stávam sa majiteľom kravaty štedrého Charlieho, poštového úradníka, na stoly sa prestiera cazuela na našu prosbu aj o trištvrte na dvanásť a agilnejší z nás si vymieňajú adresy s krčmárom. Obrovské sklené džbány s muštom a vínami zostali po našom ataku poloprázdne…

Ráno už mám mať zhruba zbalené, linkovým autobusom sa však ešte premiestňujeme do Valparaísa. Nenecháme si ujsť kopcovité mesto, nie nepodobné Lisabonu a Janovu, okrem toho to je náš posledný dotyk s Pacifikom.

Na pláž ale niet času. Krátka túra po meste skýta aj pár typických ascensorov, výťahov ako súčastí mestskej dopravy. Výhľady sa menia, vidím biedne slumy i vilové štvrte, mesto beží do oboch extrémov smradom a špinou na jednom a čistými oknami a mramorom na vedľajšom námestí. Na starom cintoríne opať sledujeme roznorodosť prisťahovalcov. Holandské, talianske a slovanské mená, náhrobok francúzskej komunity, tu a tam nejaký Angličan…

Až keď v peňaženke už nemám ani peso (len to jediné numizmatické), je čas konečne zdvihnúť kotvy. Uvedomiť si, že tak ďaleko od vlasti sa na cestách už asi nikdy (ani pri prípadnom návrate do Južnej Ameriky) nedostanem. Nadchnúť sa čarom exotiky. Po pár drobných kotrmelcoch s našou obľúbenou leteckou spoločnosťou Avianca (letištné poplatky, nadmerné turbulencie lietadiel) pristáť postupne v Buenos Aires, Bogote, Caracase, Frankfurte a konečne v Prahe.

Toto mesto som si za chilskej misie kvoli vzdialenostnému nepomeru stotožnil s domovom, ktorým sa mi za posledných štyridsať mesiacov tak či onak stáva. Prilietame, z okna lietadla dokonca identifikujem trojský panelák, v ktorom bývam, budem sa teda zase klepať zimou (veď som mesiac pookrial a zabudol na snehové kalamity) a možno aj strachom o prácu, ktorú som zanedbal. Bez precestovania štyritisíckilometrového juhoamerického hada, ležiaceho kolmo na zemské rovnobežky, by som však potreboval priveľa fantázie k napísaniu tohto denníka. A to by nebolo ono. Tak si z neho vyberte to najlepšie!

 zpět na úvodní stránku