Vetrík na Florenci neosviežil a vzduch sa nepohol na poludnie v horúci augustový deň. Lístok na stromoch sa nezachvel, turisti ale už disciplinovane čakali a tak sme sa zvítali po piatich rokoch s Jardou Klabanom – stále v stabilnej a viac ako dobrej forme a nálade, napriek 74 rokom na krku – a jeho kolegom mineralógom Josefom Sedlačíkom, zberateľom nerastov a polodrahokamov.
Autobus vyrazil 20 minút popoludní, teda s malým oneskorením. Klimatizovaný autobus v horúčave to ale vynahradil. V krásnom slnečnom počasí sa nám za oknami autobusu mihol vpravo Říp, vľavo začína České stredohorie so špicatými vežami Háznberku a o chvíľu i Milešovka. Nato voľná hranica s Nemeckom.
Okrem sklární v krušnohorskom pohraničí a Drážďan s populárnou Prager Strasse v centre nás čakal extrémne nudný úsek cesty Nemeckom do Berlína. Bola to jazda ploskou, rovinatou alebo ak chcete ‘placatou’ krajinou, ktorá pokračovala predmestiami Berlína, až sme sa dopracovali o pol siedmej podvečer k letisku Tegel na okraji kedajšieho západného Berlína.
O deviatej večer sa ‘check-inujeme’ na odbavenie k lietadlu pravidelnej linky Berlín – Keflavík. O pol jedenástej je pripravené naše lietadlo na termináli letiska Tegel, ktoré zažíva svoje dramatické obdobie neistoty. Nad letiskom totiž visí otáznik, vyvolaný zámerom berlínskej radnice zrušiť všetky berlínske ‘negigantické’ letiská a obmedziť leteckú dopravu nad Berlínom na staré, ale rozširujúce sa letisko Schoenefeld. Je fakt, že za doby odletu do Keflavíku je už letisko Tegel prázdne, lebo toto je skutočne posledný odlet tohto dlhého dňa.
Do tej doby debatujeme s cestujúcimi o všetkom možnom i nemožnom. Hlavne s tými, ktorí už Island zažili. Debata je o Islande a o tom, čo by malo byť najzaujímavejšie na ceste tam.
V čase odletu si dali Nemci ešte raz trochu načas – sedíme v termináli, pomaly sme volaní, usedenie do Boeingu 737 a odlet.
Vidíme malý západný kus Berlína a tma… Na palube dostaneme celkom solídne jedlo, alkohol je ale len za ‘Euro-penízky’.
Po troch hodinách letu sa objavujú svetlá Islandu – vľavo osvetlený malý ostrov, zrejme Heimaey na Vestmannaeyar, vpravo svetlé body, potom dlho nič a zrazu veľkomesto (Reykjavík) a vybodkovaná žltá cesta z hlavného mesta do Keflavíku k letisku. Pristávame.
Keflavícke letisko je pomerne veľké. Je pekne architektonicky riešené, s kombináciou betonu a dreva. Pasová kontrola vôbec neprebehla. Island si síce oficiálne stráži svoj trh s potravinami aj tým, že stanovuje zákaz dovozu komodít mlieka a mäsa, tieto kontroly ale neprebiehajú.
Pred letiskom nás ovanie čerstvý a svieži nočný vzduch. Nachádzame českú Karosu, prívetivý to autobusík z Divišova pri Benešove. Nastupujeme.
Ešte 50 kilometrov do Reykjavíku do hostela nočnou krajinou. Vľavo menšie lávové polia, občas sem-tam domček. Vpravo tma.
Hotel, vlastne hostel športového razenia, dostávame elektronické karty na vstup a ulíhame do viaclôžkových izieb.
Ráno počasie ‘oukej’, 15°C. Trošku presvitá modrá obloha. Raňajky formou švédskeho stola celkom ujdú.
Z kohútikov v celom Reykjavíku (niekde viac, inde menej) tečie šialene smradľavá voda s vysokým obsahom sírovodíka. Nie inak tomu je i v hostelových kúpeľniach.
Plánujeme výlet k Modrej lagúne. Ešte sa o pár percent vyčasilo a vyzerá to teraz na skutočné leto. Nastupujeme do busu a nestačíme sa čudovať (už potretí-štvrtýkrát) – drezúra pána vedúceho. Jeho najväčšou prioritou je (zatiaľ) nás komandovať ohľadom dodržiavania zasadacieho poriadku v autobuse. Samozrejme sme znova a znova prepočítavaní.
Prehliadka Reykjavíku je ale na programe ešte predtým dopoludnia. Začína pri vile Hävdi. Je to miesto stretnutia všemocných figúrok 80tych rokov, prezidentov Reagana a Gorbačova roku 1986 (predtým sídlo islandského básnika Benediktssona).
Radnica je v skromnej kamennej dvojposchodovej budove, podobne ako parlament opodiaľ. Pred ním stojí malý parčík, v ktorom práve usporiadali výstavu fotografií islandskej krajiny. Katedrála je zase umiestnená na malej vyvýšenine nad centrom so skromnou výzdobou a krásnym novým ligotavým organom. Na vrchole katedrály je rozhľadňa s výhľadom na Reykjavík a priľahlé fjordy.
Z katedrály smerom k centru možno prejsť pár obchodných ulíc Reykjavíku, kde sa sústredí predaj typicky islandsky drahého tovaru, hlavne odevov, šperkov, suvenírov, hudobnín a užitého umenia. Najväčšou takouto ulicou v centre je Laugavegur.
Všetky cesty v centre mesta sa zbiehajú pri takzvanom Trínj, ‘kačacom rybníku’, ktorý oddeľuje stred mesta od okrajových častí.
Po opustení Reykjavíku na poldenný výlet smerom k Modrej lagúne nás autobus ešte zaviezol k mimomestskému prezidentskému sídlu kúsok od Hafnárfjőrduru, drevenej vikingskej krčmy. Neďaleko umiestnili v blízkosti mora miestni drevené rošty na sušenie tresiek. Príšerne to tam smrdelo.
Príjazd k Modrej lagúne cez zozelenalé polia rozlámanej lávy síce hyzdí geotermálna elektráreň asi ½ km od kúpaliska, príjemnú atmosféru lagúny to ale nenaruší.
Modrá lagúna je vlastne celoročne otvorené vonkajšie kúpalisko s horúcou vodou
(38 - 45°C), ktorá je zvedená ako odpadová úžitková voda zo spomínanej elektrárne. Voda priteká s teplotou 70°C, v prostredí chladnejšieho vzduchu sa trochu ochladí priamo v bazéne.
Počasie v ‘Lagúne’ klaplo (ako sa neskôr ukázalo, počasie klapalo počas celého zájazdu) a k teplej vode nás hrialo aj slniečko, čo vytváralo až nepríjemnú vlnu potu valiaceho sa zo všetkých pórov. Človek sa po ½-hodinovom pobyte v horúcej vode musel vzdialiť, ale treba priznať, že osviežený, aj keď unavený. Plávať sa v plytkej a teplej vode bazéna samozrejme nedá. Doplnkovými atrakciami sú suchá sauna (rozpečená na neuveriteľných 109 stupňov!) a parný kúpeľ (oveľa príjemnejší). Doobjednať sa dajú masáže a iné podobné terapie.
Terasovité okraje bazéna, belostné od sírnych usadenín, trošku pripomínajú turecké Pamukkale.
Večer pri návrate do hostela nás už čakala len jedna zaujímavosť – na neďalekom štadióne sa odohrávajúci futbalový zápas, kde si diváci vyskúšali všetky známe bojové pokriky. Len pre zaujímavosť a štatistiku – súpermi na ihrisku, ako som sa ďalší deň v novinách dozvedel, boli Fram Reykjavík a Grisuvík. Zápas skončil 2:1 pre domácich. Deti na dvore priľahlého kempu sa veselo hrali a my sme unavení padli do palánd a postelí.
Ďalší deň
Ráno nás opäť budí vykukujúce slnko. Ešte sme nevedeli, že deň bude ešte omnoho teplejší než ten predošlý, čím sme sa cítili (a naše potné žľazy) ako doma v strednej Európe. Čím sme si také ‘neislandské’ počasie zaslúžili, nevedno. Trip južným pobrežím začína.
Ako prvé sa vľavo (na strane vnútrozemia) odhaľujú kopce pripomínajúce západoírske Sligo (zelené ‘stolové’ hory). Objavujú sa konské statky a farmy. Typické usadlosti, ktoré križujeme, majú kostolík a štyri spojené domčeky s ostrou sedlovou strechou plus pár hospodárskych budov.
Stojíme pri AlÞingu, povestnej islandskej ‘zákonodarnej’ lúke. Tu, pri 40km dlhom jazere Þingvellir (najväčšie jazero na Islande), sa v roku 930 konalo prvé Národné zhromaždenie. Kmeňoví staršinovia sa naň schádzali na koňoch.
Súčasne sa na tomto mieste odohráva geologický thriller rozširovania tektonickej pukliny medzi európskou a americkou geo-doskou. To vytvára krásne scenérie lávových hradieb, tiahnucich sa od juhozápadu k severovýchodu Islandu.
Obe dosky sa od seba vzďaľujú rýchlosťou zhruba 2cm / rok. V pukline sa v dostatočnej hĺbke (6 až 7 metrov) objavuje sneh.
Pokračujeme ku gejzíru Strókkur, chrliacemu vodu do výšky 20 metrov. Gejzír je súčasťou tektonického poľa so škrapmi a minijazierkami, kde vyviera asi 10 menších prameňov a pôda je krehká a sulfurovo žltočerveno sfarbená.
Strókkur tvorí starý (‘kráľovský’) a nový gejzír. Nový má pravidelnejšiu aktivitu (každých 6 minút), ale za našej návštevy sa ukázal v dobrej forme aj starý ‘chrlič’. Oba majú teplotu okolo 100°C.
Neďaleký vodopád Gulfoss padá do sútesky hlbokej asi 70 metrov. Aj keď dlho nepršalo, vody je dosť. Vodopád je široký, mohutný a dvojstupňový. Voda zbierajúca sa zo širokého lávového prahu prekonáva všetky predstavy o mohutnosti vodnej masy. Dá sa prirovnať asi len k valiacemu sa zlomenému oceánu. Vodopád je nádherný a našťastie nám praje počasie.
Míňame ďalší vodopád, Faksifoss. Je menší než predchádzajúci Gulfoss, oba sú ale živené tokom rovnakej rieky.
Ďalej navštevujeme kostol s biskupstvom v Skalholte, malej dedinke s pár číslami. Pri kostole, ktorého architektúra pripomína požiarnu zbrojnicu, boli odkryté vykopávky starého opátstva, ktoré zahŕňali faru, hospodárske budovy, sklad a maštale a sú dnes zakonzervované.
Biskupi, ktorí tu oficiálne prijali kresťanstvo pre Island (v 12. storočí), boli katolícki do 16. storočia. Potom sa misky váh prevrhli na stranu protestantskej viery. V stredoveku tu existovalo dvojvládie – časť územia Islandu bola kresťanská, časť pohanská.
Aby toho nebolo v druhý deň dosť, ďalší vodopád Seljalandfoss sa nám odhalí pod masívom, ktorý za chvíľu prerastie do ľadovca Myrdalsjőkull. Seljalandfoss je úzky vodopád, asi 60 metrov vysoký. Vyteká samozrejme z roztopenej vody ľadovca Myrdalsjőkull.
Autobusom obchádzame v diaľke sa vynímajúcu populárnu sopku Hekla (1491m), ktorá poskytuje z každého uhla iný obrázok. Má neodmysliteľnú snehovú čiapočku. Hekla Islanďanov viackrát svojou aktivitou vyľakala aj v nedávnej budúcnosti, naposledy v 60tych rokoch.
Najväčší počet registrovaných erupcií má na konte ale jej sestra Katla (posledná v roku 1918).
Mátala ma spomienka z detstva, že sme ako malí s bratrancom študovali atlasy a knihy a odniekiaľ vyčítali, že na Islande je dvojica slávnych sopiek Katla a Hekla. Ale kam z kníh a sprievodcov vymizla Katla? Všetci globetrotteri ospevujú výstup na Kraflu na východe Islandu, ale to by bolo zvláštne skreslenie mena tej istej hory… Áno, sprievodca našťastie potvrdzuje, že Katla žije, darí sa jej dobre, len je trošku schovaná v tieni za masívnym ľadovcom Vatnajőkull. Takže som si oddýchol…
Ďalej po ceste sa bizarné, vegetáciou prerastené lávové splazy dostávajú do bezprostrednej blízkosti vozovky. Prichádzame k ďalšiemu, dnes už piatemu
vodopádu – Skogafoss.
Skogafoss je obklopený krásnymi skalami, ktoré pozvoľna prechádzajú v pastviny. Je
62 metrov vysoký a vytvára už typicky juhoislandskú krajinku. Na horizonte vždy vidíte rozložité, nepravidelné horstvo. V ňom sa zrkadlí výrez v tvare okna alebo manzardnej terasy (alebo zubu, ak chcete). Okno je čiernobiele – čierna kaverna s bielou spenenou padajúcou masou vody. V tomto prípade sa nad tým všetkým ešte smeje belostný ľadovec.
Skogafoss nesie so sebou aj legendu, podľa ktorej skryl v dávnoveku mladý Viking truhlicu zlata za padajúcu vodu vodopádu. Mládenec, ktorý to videl, sa pokúšal truhlicu vziať za kovový krúžok, ale ten mu zostal v ruke a truhlica zmizla. Krúžok dodnes vystavujú v neďalekom vlastivednom múzeu.
Blížime sa k južnému pobrežiu. Pozoruhodný útes s čiernym pieskom a malou ‘plážou’ (nechcel by som sa na nej slniť alebo kúpať – veď aj nesie výstižný názov Satanova pláž…) vzdialene pripomína západ Britských ostrovov. Na útese, visiacom nad morom, stojí betónový maják z roku 1924. V oceáne sa objavujú surrealistické skalné útvary (lávové brány a podobne). Vietor zaberá, počas dneška je na svojom maxime a britským meradlom by som ho označil za ‘(very very) strong gale’.
Prichádzame do Víku (význam slova Vík – zátoka. Všetky ‘…víky’ majú nejaké prívlastky, len tento Vík je bez prívlastku). Vík je obec na južnom pobreží s poštou, bankou, kostolom, cintorínom a obchodom. Celkom som napočítal 118 domov, uvádza sa viac ako 700 stálych obyvateľov, čo z Víku robí na Islande väčšie mestečko.
Cintorín je pravouhle usporiadaný a z materiálu náhrobných kameňov dominujú osemsteny, odštiepené z blokov čadiča a bazaltu. Deti sú bohužiaľ veľkou skupinou tu pochovaných. Našiel som aj hrob s rovnakým dátumom narodenia i smrti – 12. 3. 1944. Zrejme tomu tak bolo kvôli vtedajšej vysokej kojeneckej úmrtnosti a výskytu tuberkulózy.
Najvyšším domom postaveným nad Víkom je ubytovací hostel. Tu sme v stiesnených podmienkach zložení na jednu noc. Ako hostel slúži rodinný dom z liateho betónu, s peknou vstupnou terasou a jedálňou. Na recepcii brigáduje Slovenka zo Zlatých Moraviec, ktorá študuje medicínu.
Bokom od obce ešte láka malý kostolík. Večer je kupodivu otvorený, ba ešte víta návštevníkov kuchynkou s možnosťou uvariť si čaj a kávu!
Ďalší deň
Lávové pole Lauskarvarda dokladá, že celé južné pobrežie Islandu je geologicky extrémne mladé a tvorí ho petrologicky vlastne výlučne vychladnutá magma, čadič a bazalt (posledné dve horniny sa od seba líšia len tlakom, pod ktorým boli ako horúca magma vyvrhnuté na povrch skôr, než vychladli). Lávových prúdov sa tu v štvrtohorách prelialo bezpočetne a mnoho výlevov tu má dátum 2. tisícročia n.l.
Keď už sme pri geológii, len o trošku staršieho dáta na Islande je severozápadné pobrežie, rozoklané mnohými fjordami, vytvorené ‘stvoriteľom’ v treťohorách. Tu prevládajú znelce a ryolity, nachádza sa tu aj jediný islandský sloj hnedého uhlia. Najstaršími horninami sa na Islande môže popýšiť východné pobrežie.
Na zastávke pri pobreží plnom útesov sa nám deje ‘zájazdová karma’ – neškodne vyzerajúci pád jednej pani končí zlomeninou kostí chodidla. Pre pani to bohužiaľ znamená prevoz ambulanciou ešte v ten istý deň do nemocnice v Reykjavíku (ako sa neskôr ukáže, táto účastníčka ešte zájazd dokončí). Dúfame, že nášmu turnusu sa už nič neprihodí.
Výprava pokračuje okolo ‘TrollenLandu’ – miestu, kde si cestovatelia tradične stavajú z lávových kameňov a úlomkov magmy malých ochranných duchov, trollov (príbuzných tým z nórskej mytológie), aby ich ochránili pred zlom. Tak sme nemohli inak a tiež sme poskladali aspoň minitrollov – trollíkov.
A už len najväčšie islandské lávové pole vytvorené jediným výbuchom sopky – Mýrdalssandur – v ktorého strede obdivujeme čadičový výtvor Kirkjubejárklaustur - zložený z do seba zapadajúcich husto naskladaných päťstenov, ktoré sú dvojrozmerne položené v rovine - a už sa práši za kočiarom smerom k tajomným a fascinujúcim ľadovcom…
Návšteva ľadovcovej lagúny Jőkullsarlón zakončuje náš výlet južným Islandom. Splaz ľadovca Vatnajőkull do krátkej, dvojkilometrovej rieky, hneď opodiaľ sa vlievajúcej do mora, je veľmi vďačnou a spektakulárnou pastvou pre oči. Odlupujúce sa kryhy ľadu starého 1500 rokov sa vrhajú do krištáľovo čistej vody lagúny. Sú to mohutné kusy ľadu, vyzerajúce ako zmrazené prehistorické jaštery… Kryhy tu sú väčšie ako v patagónskych fjordoch v Chile.
Niektoré obrovské kryhy sú už uviaznuté na dne, väčšina však pláva. Medzi nimi možno občas zazrieť tulene. Kusy ľadu sú sfarbené nabielo alebo pokryté čiernym lávovým prachom. Len zopár je modrých - to sú tie, ktoré sa vlastnou váhou prevrhli zhora nadol.
Ľadovec Skaftafell (časť Vatnajőkullu), ktorý sme si prišli pozrieť zblízka, sublimuje v letných teplotách do plynného skupenstva a tak sa nad ľadovcom po tieto teplé letné dni vytvára popoludní rýchlo ľahký opar. Masa ľadovca je očarujúca, jeho mocné vrstvy stupňovito klesajú do glaciálnych údolí a na na náhornej planine ďalej vo vnútrozemí sú rozoklané aj stometrovými priepasťami.
Ešte sme si pozreli pôvodné horalské bývanie na Islande. Vyliezli sme na kopec, kde sme našli tento historický typ stavieb, schovaných v zeleni. Dva spojené domčeky s turfovou sedlovou strechou, prerastenou trávou, predstavujú obytnú časť s kuchyňou, izbou a dvoma spálňami. Vedľa je ešte prístavok, ako sklad alebo dielňa. Dômyselné drevené dosky, vyvýšené vedľa detských postelí, bránili deťom, aby nevypadli.
Ďalší deň
Na noc sa vraciame pár kilometrov západne do obce Hvoll, kde sme ubytovaní v nedostavanom penzióne mladších manželov, ktorí sami servírujú raňajky nám, tridsiatim ľuďom, vo svojej obývačke.
Hostel má ešte ďaleko ku kolaudácii, v izbách sú len palandy, chýbajú prahy, omietky, i sociálne zariadenia sú nedokončené. Nedostatky kompenzuje exkluzívny zážitok z is-landskej prímorskej samoty.
Tento deň venujeme Vestmanským ostrovom, skupine 17 mladých ostrovov (jediný z nich je obývaný) v juhoislandskom mori, známych ako Vestmannaeyar – súostrovie západných mužov. Ostrovy majú pohnutú históriu. Najmladší z nich, najvzdialenejší Surtsey, vznikol až v roku 1963 podmorskou erupciou sopky, keď sa zdvihlo morské dno a po vyše jeden rok trvajúcej nepretržitej produkcii lávy sa na horizonte zaskvel nový ostrovný kužeľ. Chvíľu si naň robili nároky i Francúzi (francúzski výskumníci na ostrove vztýčili trikolóru), ale logicky pripadol Islandu.
Pozdĺž cesty po pobreží smerom k trajektu na ostrovy míňame ojedinelé polia kŕmneho jačmeňa (v záplave severských travín). Pri Víku, ktorý už poznáme, nás víta silueta Satanovej pláže s čiernym zoškvareným pieskom. V takomto stabilnom teplom počasí je pláž neobvykle prívetivá.
Na hlavný a jediný obývaný ostrov Vestmannaeyar, Heimaey, doplávame loďou z Thalákshőfnu, malého prístavíka, kde nie je nič okrem pár síl, rybárskych lodí a hangárov.
Z lode pozorujeme nádherné bizarné tvary ostatných divokých Vestmanských ostrovov. Heimaey je len 6 kilometrov dlhý a 3 kilometre široký a dominuje mu samozrejme niekoľko (neaktívnych) sopečných kužeľov. V roku 1973 bol ostrov spustošený výbuchom miestnej sopky Eldfell. Požiarnici po výbuchu zastavovali valiacu sa lávu prúdom studenej morskej vody. Zachránený však zostal len prístav a pár ďalších budov.
Dnes je mestečko obnovené na ‘mladom’ lávovom jazyku.
Z východného okraja Heimaey sa vydávame chodníčkom hore, priamo k ešte dýmajúcemu pažeráku sopky Eldfell. Po polhodinovom výstupe (vrchol je v znesiteľnej nadmorskej výške 263 metrov) sa ocitáme na najvyššej kóte. Výhľad je prekrásny. Je vidieť novovzniknutú pevninu, zloženú z ostrých lávových výbežkov. Užitie tejto novozískanej zeme je zatiaľ minimálne. Počuť tu len vytie ‘tuningových’ krosových motoriek.
V bývalom kráteri, zasypanom škvárou, stále dosahuje teplota horniny okolo 50°C. Cítite to aj na dotyk. Sintrové kamene, teplé na dotyk, sú krásne sfarbené. Čistý nerast bledožltej síry sa dá nájsť len ťažko, zato sú sulfury krásne sfarbené od čiernohnedej farby po bielu.
Na protiľahlej strane ostrova sa týčia vysoké zatrávnené šéry, útesy plné vodného vtáctva. Vydávam sa na fotografický lov na papuchalkov a iných spevavcov, vlastne ‘škriekavcov’. Môj ‘bounty hunting’ má čiastočný úspech až po dvoch hodinách lezenia po 50%tne sklopených útesoch medzi kamením, ovcami a papuchalčími norami. Nakoniec som ich zachytil, ale nie z nejako mimoriadne krátkej vzdialenosti. Papuchalky sú totiž dosť plaché. Lietajú buď príliš vysoko, až k vrcholkom útesov, alebo sa kúpu na vlnách oceánu. Nenechajú sa však len unášať vlnami – sú schopné sa potopiť až do
60-metrovej hĺbky.
Útesy okolo celého ostrova Heimaey vytvárajú krásne zákutia. Sú ideálne aj akusticky. Zvuk vylúdený v mnohých malých pobrežných jaskyniach sa šíri dlho a je čistý. Odráža sa totiž od bezpočtu výčnelkov, čadičových dutín a kavern.
V heimaeyskom prístave sa pred tromi rokmi odohrala ešte jedna kuriozita. Letecky sem bola z Ameriky prevezená kosatka Keiko, vyvrhnutá v zámorí na pobrežie. Potrebovala sa aklimatizovať v kľudných vodách so zámerom neskôr ju vypustiť do ‘normálneho života’ oceánu. Pokus vyšiel bohužiaľ len spola – po vypustení do Severného mora kosatka zahynula pri pobreží Nórska. Na tomto príbehu je založený film ‘Zachráňte Willyho’.
Ďalší deň
Ďalší deň padla nad more ťažká záclona hmly. Vrátili sme sa na pevninu. Prechádzame cez Reykjavík na západné pobrežie smerom k Snaefellsnessu. Odteraz budeme postupovať okolo ostrova v smere hodinových ručičiek.
Prvou zaujímavou zastávkou je žriedlo 97°C-ovej termálnej vody Deildartunguhver. Voda vyteká zo žriedla tvaru úzkej struhy silou 180 litrov/sekundu a je najsilnejším žriedlom vriacej vody na svete. Samozrejme, prameň plní skleníky a zásobuje teplom okolie. Konieckoncov 80 percent energie na Islande pochádza z geotermálnych vrtov.
A ešte niečo – blízko tohto miesta vidíme odbočku k usadlosti s názvom Bjőrk.
Po ceste do prístavu Stykkisholmur na severe poloostrova Snaefellsness, východiska k plavbám po severozápadných fjordoch, míňame ‘skleníkovú samoobsluhu’ – v malej búdke sú v mikroténových vreckách pobalené paradajky (po piatich kusoch), ktoré dozreli v blízkych skleníkoch. Samoobslužný nákupca vhodí do drevenej kasičky
100 ISK a môže si jedno vrecko vziať.
Zastavujeme pri pútnom kostole v Reykholte, mieste smrti jedného z prvých islandských básnikov, Snorri Stúrlussona, ktorý pôsobil v 13. storočí. Kostol zaujme delikátnou úzkou vežou podobnou minaretu. Za týmto moderným súčasným kostolom je i starý kostol, popisovaný i v ságach. Kúsok obďaleč stojí Vigelandova socha Stúrlussona s knihou pod pazuchou.
Po trase nemôžeme obísť dva neveľké, ale na vodu bohaté ľadovcové vodopády, Hraunifoss a Barnafoss. Zúrivá ľadová modrosivá voda v nich víri bez prestania a vidieť, že uklovala v hornine aj niekoľko prirodzených tunelov a mostov. Barnafoss je v preklade ‘detský vodopád’, pomenovaný podľa smutného príbehu dvoch detí, ktoré sa nezbedne hrali na moste nad vodou a utopili sa.
Autobusom obchádzame plytký fjord – výbežok iného, väčšieho fjordu, ktorý od severu ohraničuje poloostrov Snaefellsness. Popri obrovskom mesačnom lávovom poli Berserkjóhraun, kde kamenné stĺpy a závrty sú vyššie a hlbšie než na juhu Islandu, vidíme aj vŕšok malého, ale vysokého ľadovca Snaefellsjőkull na najvyššom bode poloostrova. Sem Jules Verne situoval vstup do zemegule v knihe Cesta do stredu Zeme.
Prichádzame unavení celodenným trmácaním po horších cestách do Stykkisholmuru. Obvykle mŕtve mestečko s 1040 obyvateľmi nás víta Dánsko-islandskými slávnosťami, na ktoré sa zišla snáď polovica Islandu. Konzumuje sa hlavne pivo, hrá futbal a spievajú vikingské aj iné ľudové pesničky.
V Stykkisholmure je údajne aj najstaršia meteorologická stanica na svete, založená v 17. storočí.
Zo skaly, chrániacej prístav, fotíme krásny západ slnka.
Ďalší deň
Budíme sa do ďalšieho, už šiesteho slnečného dňa v poradí. A hneď putujeme loďou zálivom Breidafjőrdur s medzizastávkou na ostrove Flatey k severozápadným fjordom. Aj keď je modrá obloha, občas už prvýkrát zacítiť ľadovú príchuť mrazivého arktického severáku.
Smerujeme k mysu Látrabjarg, ktorý sa dá (zrejme populárnovedecky, rozhodne nie zemepisne) považovať za najzápadnejšie miesto Európy. Zase len pri trochu popustenej uzde fantázie a za predpokladu loajality Islanďanov s Európou… A to všetko len 300 kilometrov od Grónska! Zastavujeme ešte na spomínanom Flatey. Tento ostrov je ale len technickou medzistanicou v mori. Dva hangáre, nejaký rybársky neporiadok na brehu a prístavné mólo.
Krajina na pevnine severozápadných fjordov je po ceste pustejšia než kdekoľvek doteraz na Islande. Západný mys ale vyrazí dych všetkým! Biele útesy sú posiate hniezdiacimi papuchalkami a čajkami. Na troch výspach mysu sa pasú biele ovce. Zasahujeme zemepisné súradnice W 24º 31’ 44’’ a N 65º 30’ 11’’.
Tentokrát sme sa ubytovali v škole – spíme v telocvični na madracoch. Je to skvelé – svojím spôsobom príjemnejšie ako v stiesnenom hosteli. Neďaleko školy, ku ktorej telocvičňa patrí, usporadúvajú miestni ‘Noc družby’ – jednoducho sa opíjajú, lebo cítili potrebu sa v ‘horúcom lete’ podgurážiť pivom.
Možno sú len unavení islandským stereotypom – týždenná pracovná doba na Islande je až 54 hodín! (pre porovnanie – v Nemecku napríklad 37,5 hodiny…). A v takom peknom lete treba využiť čas, pretože zima nekompromisne pošle všetkých do práce. Dokonca sa v krásnych letných dňoch zatvárajú obchody z dôvodu pekného počasia. Predajcovia vyrážajú do prírody… osviežiť sa. Alkohol sa predáva od 19 rokov. Zdá sa vám to priveľa? Prohibícia trvala na Islande 74 rokov (do roku 1989) a treba radšej postupovať malými krokmi… Do oblasti štatistík patrí ešte jeden údaj – manželstvo sa na Islande dá uzavrieť od 17 rokov.
Ďalší deň
Výprava s nami uháňa na iný západný mys, trošku severnejšie ako predchádzajúci, s menšou vtáčou populáciou. Možno je to spôsobené aj omnoho prozaickejším využitím tejto ‘ladom ležiacej’ zeme… Blízko stojaci širokopásmový americký radar, ktorý sa zmestil na 636-metrový útes, skenuje široké i ďaleké arktické okolie. Údajne tu radar stojí v rámci amerického programu raketoplánov, hahaha… Dúfam aspoň, že si takúto ‘kaňku’ na prírode nechajú Islanďania od Američanov (Yankees) poriadne zaplatiť!
Ďalej nám – pozemnej doprave – nezostáva než cikcakovite obísť asi štyri-päť ďalších fjordov, pozdĺž ktorých sa vinie kľukatá cestička. Len medzi dvomi z nich je skratka cez kopec.
Prechádzame mestečkom Flateyri, smutným dejiskom prírodnej katastrofy. Osadu spola zaživa pochovala lavína v roku 1995, ktorá spôsobila aj následný zosuv pôdy. Medzi dvadsiatimi obeťami boli bohužiaľ aj malé deti. O Flateyri pojednáva klubový islandský film Ole.
Okolo starej nórskej veľrybárskej základne v Súdavíku postupne opúšťame túto temnú a ponurú oblasť severozápadného Islandu. Rútime sa dole krajinou zo severozápadných fjordov cez Holmavík na východ. Vidieť stavebné drevo, pripravené na hromadách pri pobreží z naplavenín, ktoré sem Severný ľadový oceán prihnal cez pól až zo Sibíri (a možno aj z Kanady).
Spíme v Ósare, v nádhernom drevenom penzióne nad zátokou ‘lenivých tuleňov’, východne od mysu Vatnsnes. Tu je intenzita vetra zatiaľ najsilnejšia na celom Islande. Tuleňmi, ležiacimi na brehu mora, to však ani nepohne. Vyvaľujú sa nehybne na pobreží fjordu.
Ďalší deň
Nasledujúce ráno prichádza naša výprava k pevnosti Borgarvirki. Hradisko
z 10.-11. storočia na bazaltovom vŕšku je impozantné, len si predstaviť ostré meče a dupot kopýt koní pod rytierskymi bojovníkmi rôznych rádov… tak, ako sme to predchádzajúcu noc videli v penzióne na videu vo veľkofilme Pán prsteňov.
Najsevernejšia zastávka na Islande sa volá Hólar. Je to opäť len malá osada, kedajšie sídlo biskupstva ešte za ‘spiatočníckych’ katolíckych čias Islandu, do 16. storočia. Počasie sa namiesto sľubovaného studeného frontu naopak ešte vylepšuje. Už vôbec nefúka.
Trošku krajším kostolom, než je tento biskupský, sa môže pochváliť Þingeyrar. Je to miesto, kde sa nachádza pitoreskný kostolík s cintorínom. Tento kostol bol postavený
v 12. storočí a neskôr reformovaný. Vnútri je alabastrový oltár z roku 1877 a nádherná drevená výzdoba, dielo miestnych rezbárov.
Prichádzame do Akureyri, veľkého prístavu a druhého najväčšieho mesta Islandu. Základnou atrakciou Akureyri je krásne termálne kúpalisko, rozdelené na bazéniky podľa teploty (od 29°C, cez 35°C až po 43°C… vyššie to vlastne už ani nejde, došlo by zrejme k obareniu návštevníkov. Už 43°C-ový minibazénik je trošku masochizmus…). Vedľa stojí celkom pekná botanická záhrada, plná prvosienok, hyacintov, ruží, kosatcov, šalvie, zbehovca, vlčích makov rôznych farieb a inej kveteny veľkého i malého vzrastu. Len drevinám sa tu v síce príjemnom, vlahom, ale predsa len subarktickom ovzduší príliš nedarí. Vidíme tu len brezy.
Ďalší deň
Cestou medzi akureyrským prístavom a hostelom možno pozorovať na kopčekoch krásne secesné vily z 20tych rokov 20. storočia. Lepšie vyniknú v rannom slnku. To vykuklo hneď zarána a pošteklilo nás v posteliach hostela, ktorý mal výbornú atmosféru aj vďaka klubovni s peknou zbierkou obrázkových kníh nielen o Islande. Hostel poskytoval ale aj ďalšiu vybavenosť, vrátane veľkej kuchyne a práčovne.
Na programe v tento deň máme vodopád Godafoss, ležiaci v rokline na ‘lososovej rieke’ Laxá. Voda valiaca sa brázdou má obvyklú špinavo-sivobielu farbu. Nechýba nad ňou typický oblak vodnej pary.
A už sme pri jazere Mývatn. Mývatn nie je najväčším, ale určite najznámejším jazerom krajiny. Má 32 km2, maximálnu hĺbku len 2 metre, takže mu patrí prídomok kaluž. Asi kvôli plytkosti jazera sa tu nebývale darí aj muškám, ktoré neprestajne dobiedzajú. Prostredie pri tomto treťom najväčšom islandskom jazere predstavuje rôzne krajinné formy s rozmanitosťou celého ostatného Islandu. Sú tu lávové polia a trhliny, sírne a bahenné vývery, sopečné pseudokrátery, neďaleké ľadovce (vlastne večné snehy), sopka Krafla s jazierkom… Možno tu rybárčiť, pozorovať vtáky či hmyz… (ten v podobe mušiek bohužiaľ až príliš zblízka alebo priamo na pokožke. Týmto muškám sa hovorí mochničky, ale aj napriek zdrobnenine sú to krvilačné a agresívne hryzavé potvory).
Krajinárska vychádzka okolo Mývatnu má svoju jasnú postupnosť – treba začať od zhruba desaťmetrových sopečných pseudokráterov, umiestnených na samom okraji jazera (kde je mušiek asi najviac. Postupne ich so vzdialenosťou od jazera bude ubúdať, aj keď účinkujú všade a počas celého dňa). Tieto pseudosopky alebo ‘skorosopky’ v tvare dokonalých kužeľov vznikli rýchlym ochladnutím lávy, zmiešanej s bahnom v priebehu dozvukov sopečného výbuchu. Pretože sú zarastené trávou, pripomínajú trochu architektúru golfového ihriska.
Prechádzame okolo ostrých vežovitých kamenných útvarov, zrkadliacich sa vo vodách jazera. Tam odbočíme a lezieme na Popolovú horu. Krása! Sopečný kužeľ čierny ako žúžoľ! Pod ním sa nachádzajú Čierne hrady – pláň Dimmuborgir. Tu chladnúca láva vytvorila brány, tunely, zdvihy a ‘čierne katedrály’ s vežičkami. Povrch tu rýchlym chladnutím rozpraskal a materiál medzi lávovými haldami sa zdvihol. Preto je toto pole tak vertikálne členité.
Prichádza lahôdka pre naše nosy – sírne polia na úbočí sopky Krafly. Ich výzor je impozantný – žlto-ružovo-béžová krajina, pretkaná sopúchmi, z ktorých s pretlakom vyfukujú sírne pary, inde sa objavujú bahenné vývery a termálne jazierka. Kaluže vriacej vody brázdia plochý svah. Kde-tu kryštalizuje čistá žltá síra.
Blízko vyjdeme ešte ku kráterovému jazeru Víti, skoro pod najvyšším bodom Krafly.
Potom už zostáva čas len na prehliadku novovzniknutého lávového poľa sopky Krafla. Láva vyliata v obrovskom množstve v roku 1984 má lesklejší a menej rozdrvený povrch ako polia, ktoré sme doteraz videli. Tento vývrh lávy sa zastavil akoby na povel pred cintorínom v najbližšej dedine Reykjahlíd.
Ďalší deň
Ráno opúšťame Akureyri. Posledný krátky pohľad na katedrálu a ‘tahej’. Mierime ešte raz k Severnému ľadovému oceánu, do mestečka Húsavík. Odtiaľto sa usporadúvajú výlety loďou na pozorovanie veľrýb.
Je krásne počasie. Len, čo sme vyrazili z Húsavíku ešte kúsok na sever a na obzore sa objavil malý islandský ostrov Grímsey (to je jediná islandská pevnina, ktorou prechádza Severný polárny kruh), vynorila sa našim očiam a ukázala svoj pretiahly tmavý chrbát veľryba!
Stalo sa tak v zátoke oceánu, asi 6-7 kilometrov severne od Húsavíku. Takže sme nakoniec nepotrebovali ani zakúpiť si drahý lodný výlet pre ‘whalers’! Náš vedúci výpravy sa práve v ten moment na more nedíval a tak nám pochopiteľne neveril a snažil sa nám naše ‘videnia’ vyhovoriť. Spomínal blížiaci sa koniec zájazdu, únavu, očný klam, dokonca fatamorgánu… My si ale náš zážitok vyvracať a rozvracať nedáme!
Poslednými dvoma význačnými prírodnými útvarmi na islandskej pevnine boli vodopád Dettifoss (tentoraz nemá jeho meno nič spoločné s deťmi) a prírodná skalná podkova Ásbyrgi. Obe atrakcie sú opatrené výborným severským osviežením – stohmi čučoriedkových kríkov. Ich plody práve dozrievajú. V diaľke je vidieť horu-sopku Askja, obľúbené miesto off-road výletov na jeepoch pre turistov, ktorí sa nemusia na Islande chovať ‘ekonomicky’.
Zastavujeme len na posledný nákup suvenírov a pristávame v Seydisfjőrdure, mieste, kde si nás i náš autobus do svojich útrob prevezme trajekt. Je to výdych najmä pre nášho vodiča. Ten musel absolvovať Islandom trasu celkovej dĺžky 3.200 km! Zbohom, Island!
Ďalší deň
Posledná naša islandská noc prebehla opäť v miestnej telocvični. Pár jednotlivcov, stále nenabažených kúpaním, mohlo ešte navštíviť miestne kúpalisko pod strechou. Raňajky si tentokrát organizujeme sami. Pred obedom sa už naloďujeme na obrovský trajekt.
Zajtra ráno nás čaká zastávka na Faerských ostrovoch. Faerské hlavné mesto Tǿrshavn uvidíme len z lode na krátku dobu skoro ráno. Plavba hneď pokračuje ďalej a je dosť nepokojná. Vlny nás hojdajú a sú neodbytné.
Faerské ostrovy sú zoskupením 18 slabo obývaných ostrovov. Večer pristáva trajekt Norrǿna ešte raz. Tentoraz neplánovane na Shetlandských ostrovoch, respektíve v prístave hlavného mesta tohto súostrovia, Lerwick. Ak nezalesnené Faerské ostrovy pôsobia ponuro, to isté možno povedať o Shetlandoch, vetrom prešľahanej stovke ostrovov, patriacich ku Škótsku, ale geograficky skôr prináležiacich ku Škandinávii, z ktorých len 15 ostrovov je obývaných. Najbližšou pevninou k Lerwicku a Shetlandom je Bergen v Nórsku.
Zbohom, Island!
Konečne poslednýkrát ulíhame do tmavých podpalubných kajút Norrǿny a čakáme na ráno. Európska pevnina je ale stále v nedohľadne. Až okolo poludnia v tretí deň plavby vieme, na čom sme. Máme v dánskom malom modernom prístave Hanstholm na severozápade Jutského poloostrova pristáť o 16.30h. Pristávame ale v skutočnosti až o 19h., keď naša oneskorená loď čaká a krúži po prístave, trochu primalom pre jej potreby.
Už nás čaká len autobusová trasa cez Dánsko a nočné Nemecko a Drážďany do Prahy.