|
„T |
am dole je Crystal Palace!“ S Honzom zízame z okienka lietadla do miest, ktoré pred sekundou ukázal Petr. Teraz si vidíme skoro pri nohách, teda pri kolesách podvozku, ležať Londýn.
Po nečakane rýchlej imigračnej kontrole, v tej dávnej dobe minulého milénia ešte bez „proselektívnej“ vsuvky (rozumej – bez kontroly farby pokožky), sadáme do Charlesovho svižného Jaguára s interiérom v dreve a naberáme kurz Západné Anglicko.
Šero, súmrak, cesta akoby doprázdna, v štýle Jimmyho Foga. Zatiahnuté, nad celým Albiónom prší. Vtáčí dotyk s Londýnom navodil štýl krátkej cesty letom-svetom. Po Britských ostrovoch.
Južné Anglicko
Charles je taxikár. Nóbl taxikár. Z Londýna /hlavne z letiska Heathrow) obhospodaruje dopravu pre spoločnosti sídliace dokonca aj v takých končinách ako Swindon, grófstvo Wilts.
Romantika je nám odoprená. Tri školenia v sérii u telekomunikačnej firmy v provinčnom Swindone sú prepychovou nudou na entú… Nie, nezamiloval som si ten drahý hotel na diaľnici s kyvadlovou dopravou do „Europarku“ (miesto sídla našej firmy a teda i školenia) a raňajkami poriadanými v „hangári“ vstupnej haly. Od prvého momentu – a vystupňovane od nemastnej-neslanej návštevy centra Swindonu – som sa tešil len na cestu, robil si na školení miesto poznámok lodičky a vymýšľal ďalšie prosté zábavky, asi ako nekomunikatívni Číňania v rade za nami…
Ešteže v trojici s kolegami hodláme cez víkend podniknúť výlet a navštíviť aspoň blízke okolie. Už aby bol piatok, nehodlám v tejto diere, odkiaľ sa nedá odpochodovať do 4 kilometre vzdialeného mesta inak, než peši po diaľnici, zostať ani hodinu!
Swindon – bezbrehá periféria sveta. Mesto bez tváre. Obchody – teda úprimne jediný prejav kultúrneho života v tomto meste duchov, okrem cintorína s uzavretým kostolom – zatvárajú bez výnimky o pol šiestej. Najrozmarnejšou zábavkou v bočných uličkách „mesta“ mi je fotenie pestrofarebných mačiek, prevaľujúcich sa na priedomiach anglikánskych domov a ich radových imitácií. Okrem toho môžem ešte vysledovať možnosti zajtrajšej autobusovej dopravy do ďalších podobných „dier“ v okolí z cestovných poriadkov na stanovišti. Áno, až zajtrajšej, je tu mŕtvo, dnes večer už totiž nepôjde ani dostavník!
Bath – tieto najstaršie kúpele v Anglicku sa netvária až tak ospalo, keď ich poctíte svojou návštevou, ako neďaleký swindonský sused. Romantická rieka Avon s lodičkami a početnými mostami neupiera kúpeľný kolorit malej bathskej románskej štvrti, ozdobenej bazénom starých kúpeľov.
Rímskeho ducha môžete sprevádzať do malých artesánií a ďalších obchodíkov so suvenírmi, alebo sa radšej obdivovať oválnemu námestiu Royal Crescent, obklopenému rovnako oválnymi oblúkmi paládiového paláca od staviteľa Johna Wooda v architektonickej hračke z 18. storočia kúsok od centra.
Bristol – mesto je most. Áno, v skratke by sa Bristol, polmiliónové sídlo neďaleko Atlantiku, dal takto vystihnúť. Čnie nad ním do výšky 80 metrov Suspension Bridge, visutý „supermost“ cez údolie rieky Avon, objekt hrdosti miestnych obyvateľov.
Stredom Bristolu prechádzať bez spozorovania, že z neho človek už vlastne vychádza, sa dá pomerne ľahko. Centrum totiž neprináša až na pár arkierov a starších polopalácov nič netušeného.
A tak poskočíme na mape trošku viac na západ. Smerom od mesta k moru sa predsa rozkladajú populárne oblázkové pláže...
Clevedon – usadenosť až rozsadenosť anglického vidieka možno zreteľne rozpoznať v prímorských letoviskách. Aj v žiare klesajúceho jarného slniečka vždy sivohnedý Clevedon osvetlí pár výhľadov na more, mólo a vilky na skalách nad ním zo začiatku storočia. Ich obyvateľov neláka ani vedľajšie grófstvo, nieto ešte vidiny vzdialených svetov. Clevedončania žijú svoj život v Clevedone...
Hlavnou ulicou medzi jediným „klubom“ a pár reštauráciami sa potom môžete potulovať s pocitom bezpečia a zase sa po chvíľkovej prechádzke nenápadne vytratiť.
V partii troch zrazu skrsla myšlienka – čo tak pozrieť sa o kúsok ďalej do susedného Walesu? Za lákavým pocitom ohmatať si život v – aspoň futbalovo – nezávislom grófstve a vyraziť za „hranice“ sme preklenuli nový newportský diaľničný most a ocitli sa vo Walese.
Newport – priemyselný štartér waleskej ekonomiky, kde sa zbiehajú dráhy lodí a trajektov… Široké ústie rieky Severn vysúva lodnú dopravu do vnútrozemia a tvorí na pár desiatkach míľ prirodzenú hranicu grófstiev anglického a waleského (aj keď sa na tieto taľafatky už dnes – s výnimkou Škótskej národnej strany a futbalovej asociácie UEFA – hrá málokto). Lacná lodná doprava však megalomanských svetových investorov už neláka, podriemkáva, zmenila sa časom na štýlový spôsob dovolenky a relaxu...
Chepstow – malé mestečko v Severnskom Zálive, ktoré sme navštívili pri odlive a kúpajúce sa v slnku. Hrad pod ním chráni riečny prístav a rybárov, brehy upnuté jediným visutým mostom drží pokope hmota podobná zmesi sprašovej zeminy a piesku.
Stred Chepstowa je naplnený zúfalými majiteľmi reštaurácii, barov a pizzerií. Turistov je mimo sezóny pomenej, prípadne ešte menej.. My sami sme zablúdili k Indom, ale za ich nevydarený kebab, tvarovo (a takmer i chuťovo) pripomínajúci psie výkaly, im ešte aj touto cestou pekne ďakujem… Mea culpa – podobnú stravu si má človek servírovať sám v pouličnom drugstore, nie na ňu polhodinu čakať v drahej reštaurácii.
Severoanglickými autobusmi
Z tréningovej kantíny poctivo ukradnutú bagetu som nechal zabudnutú vo svojej izbe v hotelovej chladničke a tak, úplne nepredzásobený, začínam anabázu autobusmi súkromnej spoločnosti National Express.
Spomedzi ponuky možných zliav tohto operátora som si vybral Tourist Trail Pass, lístok umožňujúci osem dní cestovania autobusom z obdobia nasledujúcich patnástich dní. A tak „kopnu do tý bedny“ a po trojhodinovej jazde vystupujem v prvej autobusovej štácii, v Birminghame.
Birmingham stále otvára svetovú listinu miest s najvyšším počtom komínov. Približujúc sa do „centra“ mesta linkovým autobusom, dobrých dvadsať minút sa mi zdalo, že autobusovým nádražím by mohla byť ktorákoľvek budova vpravo alebo vľavo. Napriek dvom hodinám čakania na stanici do odchodu prípoja na Glasgow nebolo miesta, kde by s chuťou spočinulo oko. Radšej zaujať sedadlo a zase o kus ďalej!
Na priamej osi medzi Walesom a škótskymi vysočinami sa nachádza najmalebnejší kraj pod červenobielou anglickou vlajkou – Jazerná oblasť, Lake District.
Lake District bol ranným prebúdzaním do príjemného, i keď daždivého a melancholického ostrovného dňa... Všetko začalo už deň predtým, osemhodinovým trmácaním sa autobusom z Londýna do Keswicku, centra jazernej oblasti na severozápade krajiny.
Pojazdnému bufetu v uličke busu som ešte odolal a nič si nekúpil, aj keď obsluha na palube mi –neviem z akého dovodu – pripomínala slovanské rysy a stewardke som mohol urobiť radosť... Nakoniec ma oslovila typickým juhoanglickým prízvukom, a tak jazyková príbuznosť bola len chiméra. Bus ale do Keswicku dorazil až po zotmení (prepichli sme cestou pneumatiku a natrafili na pár obchádzok), a to som už (s pár peknými zábermi zapadajúceho Slnka na západnom pobreží, vzatými priamo cez sklo autobusu) nekládol odpor spánkovému lákadlu v podobe dlhej uzamknutej stodoly pri upravenej hradskej von z mesta... Búda bola zavretá, ale pod jej strieškou sa dalo pohodlne bez obáv z dažďa a vlhka zložiť.
Drzým prebudením od majiteľa, ktorý v sobotu zarachotil autom pri chatke už o siedmej ráno, som sa posunul do vybudeného stavu, vhodného na stopovanie k jazerám – podstate celého národného parku Lake District. K nim som sa prískokmi cez asi tri autostopy priplížil niekedy poobede.
Príroda tu pôsobí selankovo. Idylu podlhovastých tyrkysových jazier s listnatými lesíkmi v okolí odrazmi sťažňov lodiek na hladine narúša len dážď. Do najznámejšieho jazera Ullswater sa rúti aj pekný kaskádový vodopád so zvláštnym názvom Aira Force.
Opačnými dojmami je človek zahnaný do prízemia svojich pocitov v priemyselných kotloch Severu. Hoci sa Anglicko pozviechalo z thatcherovskej depresie (ktorá ideológiou najostrejšieho darwinizmu dospela do stavu rozkladu hospodárstva, takže si musela vymyslieť vojnu o Malvíny, aby sa mala čím hrdiť), aj dnes vyzerá Liverpool, slávne to rodisko Beatlesákov, len otrochu lepšie než „vrak na rieke Mersey“. Najmä vďaka zrenovovanému a kaviarničkami doplnenému prístavu v zálive Írskeho mora.
Coventry ako banícka metropola ležiaca na ložiskách uhlia aj dnes ešte reálne zodpovedá tomu temnému Liverpoolu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, plnému štrajkujúcich robotníkov a rozbitých áut.
O čiernych mestách Leeds a Manchester sa hovorí, že depresia sa ľuďom do srdca zahniezdila viac než je zdravé. Ľudia, nemí a chladní, nie sú na vás zvedaví a tak si za najbližšou kratochvíľou musíte odskočiť do Glasgowa alebo Dublinu.
K severu Anglicka ale patria nakoniec i trochu veselšie miesta. A hoci zo západnej uhoľnej panvy to nie sú svetelné roky, nálada kozmopolitného prístavu Newcastle alebo učeného Yorku je lepšia a povznesenejšia. Napadá ma... autobusová doprava v tejto severnej šiji medzi Írskym morom na západe a Severným na východe je mizerná, priamy vlak tu nejazdí. Transfer myšlienok neprebieha.
Zlé zeme
Už cestou na sever za chladom sa ma dotýkalo tajomstvo. Akejkoľvek pustej krajine ležiacej ladom, kde už útrpný pohľad na neúrodnú, kamenitú a hornatú zem odoberal silu, sa zvyklo hovoriť Badlands. Zlá zem. Slovné spojenie, pochádzajúce zo Škótska.
Glasgow – nocoval som hneď za pekným autobusovým nádražím. Rozbaľujúc spacák na nočné uloženie sa, pozdravil ma mladý tulák, Francúz. Nuž, najprv som sa bál, ktože sa to priplížil… Pýtal sa, či priemyselnú halu pri nádraží považujem za vhodný „šlafplac“. Bolo pekne, skoro spln, a tak sme podrkotali a šli spať. Nejakú dobu som si potom s Francúzom, študentom medicíny, ešte emailoval.
Glasgowské zákutia ma už nevzrušili nijako nad rámec tejto príhody. V dueli Glasgow – Edinburgh to máte podobné ako s írskou rivalitou medzi Dublinom a Belfastom – aj Glasgowčania tvrdia, že ich mesto je najlepšie a aj keď absentujú pamiatky, atmosféra je neopakovateľná a večer v bare nezabudnuteľný... Nič také som nevypozoroval. Po nude pravouhlých obchodných ulíc som sa ponamáhal dokráčať aspoň k takzvanému zámočku MackIntosh Castle (z červených tehál, s historickou hodnotou nie väčšou ako vinohradská vodáreň). Edinburgčania sa len smejú,... asi vedia, prečo.
Oceľový Glasgow je ale točňou pre výlety do tej najkrajšej škótskej prírody. A podľa zdatnosti sa nechajte znavigovať do Highlands, Midlands, alebo, ak máte chuť, trebárs na Scottish distilleries highway. Vybral som si dve trasy – cez hranu sveta, Glenfinnan, k ostrovu Skye, a scénickú cestu okolo masívu Glencoe cez turistickú základňu Fort Williams k zámku Eilean Donan.
Glenfinnan a Eilean Donan – monument princa Charlieho a jeho márneho boja proti anglickým uzurpátorom priamo nad sugestívnym jazerom Glenfinnan uchvacuje. Mraky sa kopia cez seba, tmavá voda Loch Shielu sa nečujne prevaľuje a vzdialený zvuk hrmiaceho parného vlaku v údolí umocňuje temnú atmosféru. Skutočné badlands! Vlakovým nadšencom by nemalo ujsť múzeum historickej železnice a návšteva vyhliadkových, jedálenských či dokonca spacích vagónov na trati Fort William - Mallaig.
O kus ďalej ležiacemu zámku Eilean Donan dominujú krásne rozhľady do škótskej krajiny i na fjordy z okolitých kopčekov. Srdce milovníka krásy a odlúčenosti zaplesá, tí nezainteresovaní sa trebárs zahryznú do štúdia histórie. Cesta do nej vedie hlboko do minulosti a je nasiaknutá krvou… Znie to dramaticky ako pri povstaleckej vatre, ale vedzme, že jednotní neboli okrem posledných 200 rokov ani samotní Škóti, nieto rôzne kmene obývajúce Britské ostrovy. Na severe sa nemali v láske miestni „dolniaci s horniakmi“ (Lowlanderi s Highlandermi), ale osudy bojovníkov tu varujú od rímskych čias Hadriánovho múru. Od Ríma bolo bitiek medzi MacGregorovcami a Mac-Donaldovcami nepočítane. Veď aj Škóti samotní su len privandrovalcami z Írska z obdobia roku 500 a svoje miesto v Británii si museli vybojovať so staršími kmeňmi… Niektoré z týchto potýčiek prebiehali práve tu, okolo Eilean Donanu. Nečudo, že hrad je dnes replikou originálu z 13. storočia, pretože dlhé roky tu stála len jeho ruina, o ktorú sa postarali svojou fregatou… kto asi, Angličania.
A zatiaľ stále, už bez zbraní, bojujú potomkovia zarputilých Škótov o svoje práva na ostrove voči dravcom z juhu, Angličanom. Sú odlišní ekonomicky, politicky – ústavou, a hlavne nábožensky. V tom sú blízki svojim bratom zo západu, Írom. A úsilie o autonómiu už korunovali okrem ústavy aj vlastným parlamentom od roku 1998.
Lochness a Inverness – k jazeru-legende sa trmácam z nezáživného Fort Williamu, východiska na najvyššiu britskú horu, Ben Nevis (1344m, alebo - pre tradicionalistov - 4406 stôp). Fort William je plný turistov, supermarketov pre hladných výletníkov a linkové autobusy tu robia povinnú dlhú pauzu, pri ktorej sa dosť nudíte.
Ešteže som celkom čerstvý a v dobrom rozmare. Podarilo sa mi totiž predchádzajúcu noc nájsť v osade s neobvyklým latinským názvom Fort Augustus dobrý brloh, starú opustenú a rozbitú chatku, do ktorej som sa nemusel vlámať. Bola otvorená a bol v nej dokonca nábytok a – to hlavné – madrac! Preležaný chrbát sa teda výnimočne nasledujúci deň neozýval.
Trmácanie pozostávalo z odchytenia akéhosi prazvláštneho školského autobusu s kŕdľom detí a s tými najnižšími možnými sedačkami, z ktorého som obdivoval prudké zákruty na cestách škótskou divočinou a pekné slnečné počasie a tešil sa z nafotených bielych kamenných stavieb.
Vystúpil som na tej správnej zastávke na stráni nad zámkom-zrúcaninou Urquhart. Ten leží priamo pri vode, takže ho omývajú rezké chladivé vody ľadovcového jazera Loch Ness. Tu som opustil dav turistov, sadol si na kus zboreného opevnenia a čakal, než sa vynorí Lochnesská príšera. Vodný netvor sa mi po zhruba polhodinke ukázal (vedel som, že skôr či neskôr sa vydá k hladine nadýchať sa čerstvého horského vzduchu), tak som si ho vyfotil, zamával mu a porúčal sa, aby som stihol autobus do neďalekého Invernessu. Toto mestečko nemá okrem katedrály veľa kultúrneho dedičstva, ale začínajú tu tie najroztodivnejšie turistické výlety na krajný sever Škótska, na ostrovy Hebridy a Orkneje, alebo za dobrou pálenkou do blízkych destilačiek.
Leto na severnom cípe ostrova – nekonečnú šedozeleň severných výbežkov Škótska precítite potom, čo sa na severnom okraji Invernessu rozhodnete sledovať smerové tabule „Thurso“ a proti hodinovým ručičkám obídete stokilometrovou trasou severnú točňu škótskej pevniny.
Zo začiatku som sa kodrcal autobusmi na krátkych úsekoch hore-dole po kopčekoch zasahujúcich úbočiami do studeného mora. Občas ma popotiahli miestni farmári na rozložitých pick-upoch na korbe o míľu až dve ďalej. Ku koncu, na najsevernejších výbežkoch za mestečkom Thurso (o ktorom som nezistil, či jeho názov súvisí so slovenským meštianskym rodom Thurzovcov), krajina začala skôr pripomínať náhornú plošinu.
Prvou väčšou pamiatkou je hrad Dunrobin Castle, sídlo odbojných vojvodov, protestujúcich v dávnoveku proti vyháňaniu miestneho obyvateľstva Angličanmi do najnehostinnejších kútov „Badlands“ za účelom sceľovania pastvín pre bohatšiu oligarchiu. K videniu sú cenné starožitnosti a kostol s typickým „divorastúcim“ starým cintorínom. Oveľa krajší historický cintorín s kovovými krížmi na kamenných náhrobkoch, vystreľujúcimi do neba všetkými smermi ako strelky kompasu, a s tisícročným vlhkým machom, som videl hneď za mestečkom Brora.
Za Wickom sa pohľad na Severné more, až niekam k Arktíde, člení poza krásne skalné útvary. Autobus prechádza povedľa prastarej sklárskej manufaktúry a blížime sa už k najsevernejšiemu bodu Britských ostrovov (keď odmyslíme Orkneje a Shetlandy), výbežku John O’Groats.
Spektakulárnejší je ale západne ležiaci Cape Wrath, mys zla, s krásnou panorámou. Útes pod ním ukrýva kvapľovú jaskyňu Cave of Smoo, prístupnú len loďou. Mys susedí s oblasťou Suderland, do 13. storočia panstvom Vikingov, ktorí presídlili na ostrovy Orkneje. Na jednom z nich, ostrove Handa, najbližšom k pevnine, pretrvalo kuriózne až do konca minulého tisícročia rodové právo – klan, pozostávajúci z 12 rodín, viedla najstaršia vdova, ktorá „parlament“ ostrova, zložený zo zástupcov každej rodiny, zvolávala každé ráno na „bojovú“ poradu.
Okrem výdatného výlovu lososov tu bola krajina postihnutá aj ďalším boomom – zlatou horúčkou ako na Klondike. Bol koniec 19. storočia a dialo sa tu - v malom - to, čo krátko predtým na hraniciach Aljašky a Kanady. Ametysty, ďalšie odrody kremeňa a iné rozstratené polodrahokamy, to zvýšilo pre výskumníkov do dnešných čias. A, samozrejme, pár zrniek zlata v potokoch...
Stonehaven, distilleries highway – ďalšie ráno som si uvedomil, že z autobusového rajzovania mi už zostali z limitu len dva dni, a tak som v Invernesse odhodlane vykročil na stopa. Cieľom bol východný smer, čo znamenalo motať sa v okolí rodiska fajnových nápojov - „distilleries highway“!
Po nespočetných kruhových objazdoch a lúštení smerov na malých tabuľkách sa po 50 minútach mrholenia na mňa ulakomil šofér malého pick-upu, ktorý šiel vytúženým smerom na východ. Hneď nasledovala spoveď a dve zastávky – krátka, na proviant v motoreste (ktorý ponúkal klasické ostrovné trojmenu – môžete si vybrať z ham and eggs, ham, alebo eggs!) a dlhá, neplánovaná, pretože sme dostali defekt. Vodič, člen škótskej pobočky konzervatívnej britskej strany, nezdieľal ani zamak túžby Škótov po zviditeľnení. Plne veril anglickej vrchnosti. Boli to zaujímavé stranícke dišputy...
Mátoha vrchnosti, ktorá je od boha, zatĺkla jeden z klincov do rakvy škótskej svojbytnosti kvôli kiltu. Hoci kilt, typická károvaná škótska sukňa, majúca dnes asi 400 rôznych vzorov, má pôvod vo vikingských dekách, jej dnešný design navrhol údajne okolo roku 1715 Angličan… Škótom zostal len doplnok, takzvaný pléd, alebo vlnený „prehoz“ cez rameno, ktorý k ich kroju pribudol neskôr. No a ešte drobné „galantérne“ doplnky – horalská baretka, kožená taška, nosená na bruchu pastiera a – gajdy.
Údolie rieky Don – malé paliarne dobrej whisky (Pozor! Nepliesť si s írskymi receptúrami na whiskey), distilleries, sme s mojim dobrodincom-poslancom jeho autom len míňali, a tak na kráľovnú nápojov som si mohol len nechať zájsť chuť. Dozvedel som sa len, že pozdĺž bočných ciest, v pahorkatine zvanej Grampiány, sa okrem množstva miestne známych značiek zrodila i znamenitá Grantska. Kto má potrebu presnejších informácií, musí sa vydať na 110-kilometrovú Malt Whisky Trail, „informačnú diaľnicu“ o lahodných tvrdých destilátoch. Okrem vecných údajov a koštoviek si tak vychutná aj romantickú prírodu meandrov rieky Don a jej drobných prítokov, skrytých v zelenom poraste. Tu sa vzácny nápoj dorábal už okolo roku 500 nášho letopočtu.
Existuje len málo páleníc, kde sa ešte whisky dorába ručne. Tu sú jadrom návštevy pece, kde sa praží zrno, určené pre výrobu nápoja. Arómu procesu a teda aj výslednú vôňu whisky určí hlavne typ turfu (rašelinovej hmoty), ktorý sa používa ako palivo v peci.
Whisky má rada v procese svojho vzniku vlhké prostredie, a to jej je v Škótsku dopriate. Vlhkosť sa doporučuje udržať aj v skladovacích komorách pri dozrievaní. V pivniciach by mala whisky zostať minimálne tri roky. Čím dlhšie, tým lepšie. Dozrievacia taktika si ale pýta svoju daň – zhruba 160 miliónov zazátkovaných destilátov ročne unikne ako Aladinove prízraky zo svojich fliaš vďaka značnej vzlínavosti whisky. Miznú a vznášajú sa ako duchovia nad sudmi a následne nad kopcami a údoliami vysočiny.
Imaginárny okruh whiskyovej oblasti je opísaný pozdĺž údolia rieky Don od Greenocku na západe po Dundee na východe. Iba najatraktívnejšie značky si paliarne predávajú sami. Väčšinu produkcie ale skupujú spoločnosti, zaoberajúce sa výrobou „whisky finest blend“, teda zmesí kvalitných odrôd v rôznych pomeroch a pod rôznymi názvami. Každý blend však musí obsahovať aspoň 20 percent najkvalitnejšej sladovej whisky.
V posledných rokoch vznikol v Highlands zhruba tucet nových páleníc whisky. Dopyt údajne denne stúpa a je jasné, že škótskej ekonomike prináša a bude prinášať „ohnivá voda“ oveľa väčší profit ako ropa zo Severného mora.
Edinburgh – pasuje sa za najkrajšie mesto Ostrovov, o čom jeho priaznivci bývajú presvedčení aj bez toho, aby potrebovali vidieť tie ostatné. Láska na prvý pohľad, perla Severu, ... to je práve to, čo ma bohužiaľ muselo pri mojej návšteve minúť. Leto neleto, ako sa sťahovali rýchle čierne mraky nad Kráľovsku míľu, veľký park pod pevnosťou Holyroodhouse, a vôbec ponad celé mesto, vedel som, že mojej fotovášni nie je súdené „urvať si“ krásny záber škótskej metropoly.
Na vysedávanie po puboch nebol dostatok valút, a tak som navštívil aspoň Scottish National Gallery a napriek dažďu sa sviežo poprechádzal aristokratickým centrom, ako nakoniec aj ostatní turisti. Centrum, v lete prešpikované kultúrou a živými performance-umelcami, pôsobí nadmieru súčasne.
Moderný Edinburgh (s počtom obyvateľov asi ako Bratislava) ma vítal už pekných pár desiatok kilometrov severne od mesta, sledujúc netrpezlivo z okna autobusu, kedy sa objaví zátoka Firth of Forth. Cez záliv, kde Edinburgh hraničí s morom, sa už sto rokov rozprestiera obrovský trojoblúkový železničný most, vedľa ktorého pribudol neskôr aj 2km-ový most slúžiaci cestnej doprave. Práve tu, pri ústí mosta smerom do mesta sa so mnou pohrali škótski autobusoví dopravcovia…
Za mostom som vystúpil z diaľkového spoja z Aberdeenu na regulérnej zastávke, aby som si odfotil to železné monštrum. Po prechádzke a nájdení ideálnej pozície na fotenie som sa vrátil na zastávku v domnení, že za chvíľu si ma prevezme ďalší linkový bus, ktorých na danej trati premávala spústa. Zrazu vidím, že po moste prichádzajúci autobus Aberdeen – Edinburgh sa rúti posledným úsekom mosta, ale neočakávane na moju zastávku vôbec neodbočuje. Shit, hovorím si, tak tento som prepásol. Ide ich však ešte dosť, počkať polhodinu nie je problém. Zastávka nemala striešku a tak som sa zašil pri neďalekej informačnej tabuli a nasadil si kapucu. Na moje prekvapenie však ani iné busy nielenže nezastavovali (evidentne sa v ten deň už nenašiel žiadny iný mostuchtivý šialenec), ale nemohli vnímať ani moje kývanie zo zastávky, keďže nešli v krajnom, ale v treťom-štvrtom jazdnom pruhu (za mostom sa vozovka rozširovala v promenádu do hlavného mesta a mala štyri pruhy v každom smere). Čítajúc v mape, že do mesta je to ešte 14 kilometrov, som v daždi a mávajúc už i na osobné autá pochopil, že mám problém… Do večera som sa nakoniec po piatich hodinách doplahočil do Edinburghu nejakým lokálnym robotníckym autobusom za extra money, pretože šofér v žiadnom prípade neakceptoval platný diaľkový lístok do Edinburghu a na vysvetlenie ošemetnosti danej situácie a popis mojej „kauzy most“ som mal v tej dobe dosť chabú angličtinu.
Hradný kopec, Trávový trh, Vysoká ulica, Delová brána. To sú štyri zásadné zastávky na úseku zvanom Kráľovská míľa, tvoriacom edinburgskú pešiu zónu. Je zaujímavá tým, že je úzkeho vretenovitého tvaru a vybiehajú z nej na obe strany len krátke slepé uličky, vlastne len „dvory“ („Closes“ ), končiace múrom alebo hradnou skalou. Tu sa upaľovali bosorky, okolo tiahli domáce i cudzie vojská už od 7. storočia, tu stál pranier i hlásnik vyhlasoval stredoveké morové epidémie. Klenot Škótska ukončuje protiľahlý zámok Holyroodhouse, miesto pobytu anglickej kráľovnej pri jej návšteve „Horných zemí“.
Po galérii, mimochodom uznanlivo knihujúcej aj množstvo skvelých diel anglických sirov Constabla, Reynoldsa a ďalších, a po zhliadnutí pouličných ukážok z „Highland Glory Games“, samozrejme od borcov s kiltmi a gajdami, je večer čas zapadnúť aspoň na chvíľu do pubu… a cez hluk a pivo tečúce prúdom je vám k dispozícii barman v kravate a na rozdiel od južnejších ostrovných krajov aj prívetivé otváracie hodiny – totiž do jedenástej večer.
Kto krúži Britániou tým alebo oným smerom, Londýnu sa ani pri dômyselnom naštudovaní cestovných poriadkov nevyhne. Mesto skľučujúce, grandiózne, svetskejšie než svetské, kolosálne, slnečné i ponuré. Výhybka sveta. Najľudnatejšie mesto Európy.
Keď vás zastihne Londýn prelievajúci sa ako záplavová vlna zľava doprava a zhora dolu, vcucnutí do tuby metra nemáte čas zapodievať sa sami sebou. Keby ste na to čas ale mali, zistili by ste, že ste narcisticky jediní, ktorý sa o vás a „do vás“ stará... Áno, nenosí sa vo veľkej vyhni ľudstva, aby jeden prejavoval záujem o druhého. Na ulici plnej smogu, na nástupišti vlaku či kráčajúc zeleňou parku sa oči biznismenom, administrátorom a ďalšim obetiam systému neskrížia, lebo sa nechcú.
Tak sa teda prejdime po meste a nepokúšajme sa naväzovať konverzáciu ani len o počasí... Ľudia by si asi mysleli, že sme blázni. Dokonca ani v radoch na čokoľvek, ktorých kultúru zveľadili a ustanovili práve Briti (hovorí sa, že Angličania nosia v sebe inštinkt zástupu podobný tomu dávnemu v krajinách RVHP, keďže sú stále schopní postaviť sa do radu, o ktorom nevedia, na čo je...), nie je zábava presahujúca otvorenú knihu alebo noviny povolená.
Londýn som si oťukal (vlastne on mňa) na autobusovej a vlakovej stanici Victoria Station. Sú vystavané oddelene, v asi kilometrovej vzdialenosti a každá úplne iná (autobusová mi trochu systémom radenia sa a čakania pripomínala bratislavské Mlynské Nivy, vlaková má šmrnc a veľkého „génia loci“). Tu sme sa stretli s Markom, bývalým spolužiakom, ktorý ma za okamih eskalátormi a križujúcimi sa pasážami vyviedol z labyrintu na zastávku Severného („čierneho“) metra. Odtiaľ sme sa odobrali na konečnú do stanice a štvrti Barnet.
Než sme sa mohli ráno venovať londýnskym pamiatkam a múzeám a hodiť okom po turisticky vyčačkaných výkladoch v Harrods a inde, bolo treba večer zasadnúť do typicky predmestského „pubu“.
Britské pohostinstvo nie je holubník a tak každý, kto sa v krajine mieni zdržovať dlhšie, či už legálne alebo partizánsky, by si mal stanoviť „svoju“ krčmu a tú by počas pobytu nemal zanedbávať. Bary sú pre mnohých miestnych predĺženou rukou domova a takisto spoločenským kontaktom je predurčené prebiehať v tomto prostredí. Mnohí známi sa tu v Anglicku vlastne inak než pri pive ani neschádzajú. Bolo by to akosi „nad rámec“...
V robotníckom Barnete vyzerala miestna krčma k svetu a ponúkala širokú a rýchlu obsluhu a ako bonus logické doplnky televízie, jukeboxu a biliardu. Ako turisti z východu sme ale obligátne nezostali na druhú a ďalšie rundy, ale šli po jednom nápoji nocovať k Markovmu známemu z východného Slovenska.
Ráno sa nemohlo začať inak ako fotením pred Picadilly Circus, na Trafalgar Square, pred Národným múzeom s „levmi“a návštevou Westminsteru a reťazového mostu Tower Bridge. Národná galéria a Tate Gallery sú nutnosťou, ktoré netreba minúť. Obe sú naplnené pokladmi k prasknutiu.
Hneď kúsok od rušnej Oxford Street v tienistej aleji pod stromami je však miesto, ktorému sa bohatstvom zbierok na centimeter štvorcový nevyrovná asi nič na svete. Priemerne veľká vilka so súkromným múzeom s galériou a vecami od Rembrandta, Tiziana či Rubensa je prešpikovaná užitým umením, francúzskym nábytkom zo 17.-19. storočia a hlavne neuveriteľne bohatou zbierkou porcelánu. Kamže sme sa to dostali? Tieto skvosty nazhromaždil vo svojej rezidencii pán Wallace. Ako k nim prišiel, nevedno, určite ale ako zberateľ nezaháľal a je úctyhodné, že nám svoje bohatstvá sprístupnil a vytvoril tak konkurenciu štátnym zbierkam.
S Markom máme už len chvíľku času, preletíme teda ešte nádhernú kupolovitú katedrálu St.Paul, večerné Covent Garden a Charing Cross, kde sa sústreďuje gastronómia Londýna, tradičné i netradičné svetové kuchyne a miestni hustleri, ale aj obchodíky so všeličím (aj s raritami ako americké odevy z 50tych rokov alebo špeciality pre zberateľov čohokoľvek) a zamávame krásnemu západu Slnka na moste Tower Bridge.
Z mostov cez Temžu presvitá Londýn cez nové urbanistické triky plné skla a ocele, ktoré ale vždy mestskej panoráme k dobru nepridávajú.
Ku kľudu v duši viac prispeje pobyt v Kensingtonských záhradách alebo susednom Hyde Parku, aj keď za cenu vysokého výskytu anglickej aristokracie, vysedávajúcej na dovezených záhradných stoličkách.
O smotánku nie je núdza ani pred a za bránami kurtov vo Wimbledone. Predmestiu Londýna s týmto menom by ste sa pre nehorázne ceny všetkého (hlavne suvenírov) mali vyhnúť, pokiaľ ale nemáte namierené na tenisový turnaj. Masové šialenstvo v júni na tejto zelenej lúčke vrcholí a tak sa stoja dlhé rady na vstupenky. Málokomu však napadne predzásobiť sa lístkami na letný turnaj už rok dopredu! Áno, Wimbledon organizuje predpredaj na nový ročník hneď od leta až do decembra. Potom sa pokladne zavrú a zase otvoria až v júni.
Lietanie
Odkedy má Londýn po prvýkrát od Doby ľadovej suchozemské spojenie s Európou (Eurotunel), narastajú aj počty vtipných azylantov, ktorí bez obáv z tvrdých bŕv imigračného úradníka nasadajú načierno do vlakov pri ústí tunela v Calais. Tým sa ale komplikuje opodstatnenosť existencie šiestich londýnskych letísk, ktoré zvádzajú boj o prežitie, ale hlavne o operátorov a cestujúcich.
Rozdiel v infraštruktúre letísk obnáša kontrast skoro archaického London City Airport, najznámejšieho Heathrow v typicky britskom smutnom architektonickom štýle, a hypermoderného letiska Stansted.
To sa vykľulo z rysovacích dosiek projektantov len nedávno. Ale s oddelenými terminálmi ležiacimi uprostred letiska ako ostrovy, zaliate do betónu pristávacích dráh, pôsobí impozantne. Futuristický kyvadlový vlak bez obsluhy jazdí do oblúka medzi terminálmi a hlavnou prísne účelovou budovou kdesi hlboko v podzemí 24 hodín denne v dvojminútových intervaloch a predznamenáva tak zneľudštený kozmický vek.
Hoci leží Stansted už na polceste do Cambridgu, existuje ešte jedno vzdialenejšie londýnske letisko, aj keď s mnohonásobne menšou kapacitou, Luton. Letí sa z neho napríklad do Írska a taktiež slúži na výpomoc s letnými charterovými letmi. No a nakoniec tu máme ešte Gatwick s dvoma terminálmi a s takisto progresívnou visutou železnicou medzi nimi.
Ľudia si pochvaľujú i novú rýchlu vlakovú linku na stále najvyťaženejší Heathrow, ktorá kompromituje staré spojenie metrom priemerne tretinovým časom prepravy. Doprava sa zlepšila aj na ceste k ostatným letiskám, čo je dokladom obvyklého javu starostlivosti o „výkladnú skriňu“ namiesto lepších spojov po celej krajine.
Prázdna spoločnosť
Vyspelé spoločnosti bez predsudkov proklamujú svoju starosť o človeka. Buď tolerantný, používaj jednotný meter, otvor svoju myseľ… A potom vás na zem zmetie… imigračná kontrola.
Do vytriezvenia z oparu slobody bola - určite nielen pre mňa - Británia synonymom solídnosti. House of lords, gentlemani, vzorne nestranná BBC, gavalierski športovci. Kde sa stala chyba?
Imigračná kontrola je len začiatkom Kasandrinho komplexu. „Šaškárnu“, roku 2001 britskou vládou predsunutú aj s jej úradníkmi na letisko v pražskej Ruzyni s úmyslom odchytiť cestujúcich s podozrivo „prepálenou“ farbou kože, som napadol v liste britskému Úradu vlády. Nikto mi neodpovedal.
Ako výsmech vyznieva vodičovi autobusu adresovaná poznámka jednej bielej Češky, vezúcej sa autobusom so skupinou Rómov na trase Ostrava – Londýn s vidinou dostať sa do Británie menej ponižujúcim spôsobom - „A čo vy pán šofér, necítite sa tu v autobuse diskriminovaný? Ste biely…“
Vždy som vnímal Anglicko ako vzor uvedomelej demokracie. Urobil si priestupok, zašiel si priďaleko, kradol si? Ideš za mreže. Si čistý? Nemáš problém. Ale… 10-ročná Rómka zo Slovenska excelovala v škole v Readingu medzi spolužiakmi, napriek tomu (práve preto?) ju úrady „prizemnili“ a vrátili do prevýchovného zariadenia pre azylantov. Poriadok musí byť.
Lord Churchill a jeho povestná reč…
„Mali by sme bojovať a vyjsť z tieňa,
mali by sme bojovať s rastúcim sebavedomím, s rastúcou silou,
musíme bojovať vo vzduchu, vo vode, na poliach i v horách,
musíme brániť náš ostrov
a nikdy nesmieme kapitulovať!“
Dnes je jeho prípad kobercového bombardovania centier a civilistov v Drážďanoch, Hamburgu, Berlíne, Norimbergu a mnohých ďalších nemeckých mestách anglickými RAF koncom 2. svetovej vojny zrelý na rekrimináciu a menovanie vojnovým zločincom. Platia teda jednotné meradlá – v tomto prípade norimberského procesu – alebo je tu zase Master a Slave?
A vznikol kedysi anglický výraz pre otroka – Slave – skutočne z pôvodného označenia pre Sláva, teda príslušníka veľkej skupiny slovanských kmeňov?
Keď som postával na autobusových nádražiach s hordami odpudivých „chuligánskych“ párikov vyholených mužov s baseballovou čiapkou a pištiacich žien na vysokých podpätkoch, myslel som radšej na kontinent a na návrat domov. Ach, ten sentiment...
Je to len sentiment? Hovorí sa, kto chce psa biť, palicu si nájde. Posúďte ale sami – odhliadnuc od nekonečnej servility, ktorá v dnešných dňoch spája ostrovných dominátorov Európy so svetovými policajtmi zo Zámoria, a ku ktorej svoju trošku pridáva slovenská či česká elita, je jasné, že nemôžeme zdieľať jedno kupé. Je tu predsa slovenský rasizmus, ergo vyčíňanie anglických „rowdies“ v Bratislave a poznámka jedného z nich po medzištátnom zápase - „myslel som, že sme navštívili civilizovanú Európu...“.
Neviem, či som si Britániu ako spoločnosť kreslil príliš domýšľavo alebo len videl realitu takú, aká je. Strašidelný obraz disneyovského nákupného strediska v priemyselnej štvrti Swindonu ma ale ešte po rokoch máta v mysli. Málokde na svete nájdete pokope také množstvo fialového, ružového a žltého gýču na jednom mieste v podobe pohľadníc, darčekov, lampičiek, cetiek, prasiatok či krepového papiera.